ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

túto povinnosť ani vtedy, ak by neuplatnenie predmetných ustanovení trestného zákona znamenalo porušenie zásady zákonnosti trestných činov a trestov, hoci by rešpektovanie tejto povinnosti umožnilo napraviť vnútroštátny stav nezlučiteľný s právom Únie. 861 Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozhodnutie vo veci M.A.S. a M.B. predstavuje zásadnú zmenu v doterajšom postoji Súdneho dvora, ktorý doposiaľ vždy neoblomne trval na bezpodmienečnej prednosti práva Únie, keďže v danom prípade súhlasil s pri- oritným uplatnením vnútroštátnych pravidiel na úkor povinností vyplývajúcich zo za- kladajúcich zmlúv. Pri podrobnejšom pohľade je však zrejme, že Súdny dvor svoj postoj nerevidoval, ale len upresnil účinky zásady prednosti vzhľadom na ďalšie požiadavky vyplývajúce zo samotného právneho poriadku Únie, medzi ktoré patrí aj predvídateľ- nosť a presnosť trestnoprávnych predpisov. Pochybnosti talianskeho Ústavného súdu (Corte constituzionale) o súlade niektorých úniových povinností s najvyššími zásadami talianskeho ústavného poriadku zohrali pri rozhodovaní Súdneho dvora len tú úlohu, že ho priviedli k preskúmaniu, či týmto zásadám podobné záruky nie sú obsiahnuté aj v právnom poriadku Únie. Takýto postup je pritom plne v súlade s ustálenou judikatú- rou Súdneho dvora, podľa ktorej účinky úniovej normy nemôžu byť dotknuté tvrdením, že v prípade jej uplatnenia budú porušené základné práva či zásady zakotvené vo vnútro- štátnej ústave, ale v tejto súvislosti je potrebné preskúmať, či nebudú ohrozené obdobné záruky práva Únie. 862 Pozoruhodný je však ďalší postup Súdneho dvora, ktorý v nadväz- nosti na potvrdenie existencie záruky obsiahnutej v právnom poriadku Únie ponecháva na súdne orgány členských štátov, aby sami zhodnotili potrebu uplatniť vnútroštátnu normu namiesto úniového pravidla. Upustenie od povinnosti prednostnej aplikácie úni- ového práva pritom prichádza do úvahy len za predpokladu, že súdny orgán členského štátu po zohľadnení vnútroštátnej právnej úpravy dospeje k záveru, že neuplatnením vnútroštátnej normy by došlo k porušeniu autonómnych záruk práva Únie. Za daných okolností sú tak vnútroštátne súdy vyzvané k tomu, aby pri rozhodovaní, či uplatnia úniovú alebo vnútroštátnu normu, zohľadnili tiež relevantné ústavné požiadavky, a to nezávisle od toho, či ich možno považovať za súčasť ich národnej identity chránenej na základe čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ. Tento prístup sa zjavne odchyľuje od doterajšej judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátne súdy sú v rámci svojich právomocí povinné v plnom rozsahu apliko- vať úniové predpisy a v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatniť akékoľvek usta- novenia vnútroštátneho práva odporujúce právu Únie. 863 Tiež sa javí, že obchádza účel prejudiciálneho konania, ktorý nespočíva len v poskytnutí výkladu úniových ustanovení potrebných pre vyriešenie sporu pred vnútroštátnym súdom, ale tiež v zabezpečení jed- notnej aplikácie práva Únie vo všetkých členských štátoch. 864 Naproti tomu podľa roz- 861 Ibid., bod 61. 862 Rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft , 11/70, ECLI:EU: C:1970:114, body 3 a 4. 863 Pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 9. marca 1978, Simmenthal , 106/77, ECLI:EU:C:1978:49, bod 24, z 19. novembra 2009, Filipiak, C-314/08, ECLI:EU:C:2009:719, bod 81, alebo z 5. októbra 2010, Elchinov , C-173/09, ECLI:EU:C:2010:581, bod 31. 864 Pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 16. januára 1974, Rheinmühlen-Düsseldorf , 166/73, ECLI:EU: C:1974:3, bod 2. K úlohe súdnemu systému Únie pozri nasledujúcu judikatúru Súdneho dvora: roz- sudok z 24. júna 2019, Komisia proti Poľsku , C-619/18, ECLI:EU:C:2019:531, bod 44; rozsudok zo

131