ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ale aj v samotnom právnom poriadku Únie. 853 Poukázal pritom na to, že táto zásada je jednak súčasťou ústavných tradícií spoločných pre členské štáty a zároveň zakotvená v čl. 49 Charty. 854 Z vysvetliviek k Charte pritom vyplýva, že „právo zaručené v čl. 49… Charty má rovnaký význam a rozsah ako právo zaručené EDĽP“ . 855 Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s princípom nullum crimen, nulla poena sine lege obsiahnutým v čl. 7 ods. 1 EDĽP 856 rozhodol, že „trestnoprávne ustanovenia (musia) dodržať určité požiadavky prípustnosti a predvídateľnosti, pokiaľ ide o definovanie trestného činu, ako aj určenie trestu“ . 857 Z požiadavky predvídateľnosti vyplývajúci zákaz retroaktivity trestné- ho práva preto bráni súdu nielen v tom, aby postihoval správanie, ktoré nebolo zakázané v čase jeho uskutočnenia, ale tiež, aby uplatnil v rámci trestného konania vedeného proti osobe obvinenej z trestného činu prísnejší režim zodpovednosti, ako bol v čase jeho spá- chania stanovený príslušnými predpismi. 858 V prípade talianskeho právneho poriadku sa pritom zákaz retroaktivity i požiadavky predvídateľnosti a presnosti vzťahujú aj na režim premlčania uplatňovaný na trestné činy v oblasti dane s pridanej hodnoty. 859 Súdny dvor z uvedeného teda vyvodil záver, že vzhľadom na zásadu určitosti rozhodného práva „vnútroštátny súd nie je povinný upustiť od uplatnenia predmetných ustanovení trestného zákona“ v tom prípade, ak by zohľadnenie podmienok stanovených v rozsudku vo veci Taricco vyvolalo neistotu v talianskom právnom poriadku v otázke určenia uplatniteľné- ho režimu premlčania. 860 Následne doplnil, že vnútroštátny súd nie je povinný si splniť 853 Ibid., bod 51. 854 Ibid., body 52 a 53. Podľa čl. 49 Charty základných práv EÚ: „Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trest- ným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest. Tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných spoločenstvom národov. Prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná tres- tnému činu.“ 855 Súdny dvor odkazuje na Vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007) v bode 54 rozsudku z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. , C-42/17, ECLI:EU:C:2017:936. 856 Podľa čl. 7 ods. 1 EDĽP: „Nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“ 857 Rozsudok Súdneho dvora z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. , C-42/17, ECLI:EU:C:2017:936, bod 55, ktorý v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. novem- bra 1996, Cantoni proti Francúzsku , CE:ECHR:1996:1115JUD001786291, § 29; zo 7. februára 2002, E.K. proti Turecku , CE:ECHR:2002:0207JUD002849695, § 51; z 29. marca 2006, Achour proti Fran- cúzsku , CE:ECHR:2006:0329JUD006733501, § 41; a z 20. septembra 2011, OAO Neftyanaya Kompa- niya Yukos proti Rusku , CE:ECHR:2011:0920JUD001490204, § 567 až 570. 858 Rozsudok Súdneho dvora z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. , C-42/17, ECLI:EU:C:2017:936, bod 57. Podobne Súdny dvor vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že zásady právnej istoty a zákazu re- troaktivity bránia tomu, aby povinnosť vnútroštátneho súdu prihliadať na obsah rámcového rozhodnutia pri výklade a uplatňovaní vnútroštátneho práva viedla nezávisle od vnútroštátnych predpisov prijatých na jeho vykonanie k priťaženiu trestnoprávnej zodpovednosti osôb porušujúcich jeho ustanovenia. Po- zri napr. rozsudky Súdneho dvora z 8. novembra 2016, Ognyanov , C-554/14, ECLI:EU:C:2016:835, bod 64; alebo z 16. júna 2005, Pupino , C-105/03, ECLI:EU:C:2005:386, bod 45. 859 Rozsudok Súdneho dvora z 5. decembra 2017, M.A.S. a M.B. , C-42/17, ECLI:EU:C:2017:936, bod 58. 860 Ibid., bod 59.

130