ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

byť dosiahnutie určitého osobitného cieľa Únie, ktorý vyplýva zo zakladajúcich zmlúv. Takéto opatrenia je spravidla prijaté vo forme právne záväzného aktu upravujúceho novú oblasť pôsobnosti práva Únie, ale taktiež môže mať podobu medzinárodnej dohody. 232 Uvedený systém pružnosti zaviedol v roku 1987 Jednotný európsky akt, pričom mnohé oblasti, ktoré prostredníctvom neho boli začlenené do úniového rámca, v súčasnosti už výslovne zahŕňajú zakladajúce zmluvy medzi právomoci Únie. 233 Teória implicitných právomocí sa uplatňuje pri vymedzení vonkajších právomocí Únie a predpokladá súbeh vnútorných a vonkajších úniových právomocí. Túto tzv. do- ktrínu AETR sformuloval Súdny dvor vo svojej judikatúre, pričom sa pri jej zdôvodnení odvolával „na všeobecný systém práva [Únie] “ týkajúci sa vzťahov s tretími krajinami, ktorý v prípade chýbajúcich osobitných úniových ustanovení „o rokovaní a uzatvára- ní medzinárodných zmlúv v (určitej) oblasti“ umožňuje Únii „uzatvárať zmluvné vzťahy s tretími štátmi na dosiahnutie všetkých cieľov“ zakladajúcich zmlúv. 234 V tejto súvislosti zdôraznil, že „pri plnení ustanovení zmluvy nemožno oddeliť režim vnútorných opatrení [Únie] od režimu vonkajších vzťahov“ . 235 Ďalej poukázal na zásadu lojality, ktorá zakazuje členským štátom „mimo rámca spoločných inštitúcií prijímať záväzky, ktoré by sa mohli dotknúť… (vnútorných) pravidiel alebo narušiť ich dosah“ . 236 Z uvedeného vyplýva, že aj keď zakladajúce zmluvy v určitej oblasti „nestanovujú výslovne právomoc [Únie] uzat- várať medzinárodné zmluvy“ , nadobudnutie platnosti úniového aktu má „nutne za úči- nok zverenie právomoci uzatvárať s tretími štátmi všetky zmluvy týkajúce sa oblasti“ , ktorú tento akt upravuje. 237 Okamihom nadobudnutia platnosti daného aktu preto prislúcha Únii „právomoc viesť rokovania a uzatvoriť predmetnú zmluvu“ , čo „vylučuje možnosť kon- kurujúcej právomoci členských štátov, (a preto) akákoľvek iniciatíva vyvíjaná nad rámec spoločných inštitúcií je nezlučiteľná s… jednotným uplatňovaním práva [Únie] “ . 238 Súdny dvor neskôr doplnil, „že pokiaľ právo [Únie] zakladá vnútornú právomoc jeho inštitúcií na uskutočnenie určeného cieľa, [Únia] zároveň disponuje právomocou uzavrieť medziná- rodnoprávne záväzky potrebné na uskutočnenie tohto cieľa, aj keď [jej] na to chýba výslovné zmocnenie“ . 239 Uvedené platí v prípadoch, „keď sa vnútorná právomoc môže účinne vyko- návať len s vykonávaním vonkajšej právomoci… pretože uzavretie medzinárodnej dohody je 232 Napr. Súdny dvor v svojom stanovisku 2/94 z 28. marca 1996, ECLI:EU:C:996:140, v bode 28 v súvis- losti s možnosťou pristúpenia Európskeho spoločenstva k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základ- ných slobôd konštatoval, že „pri absencii osobitných, výslovných alebo implicitných právomocí na tento účel je potrebné preskúmať, či [čl. 352 ZFEÚ] môže byť právnym základom pre pristúpenie“ . Avšak nakoniec v bode 35 dospel k záveru, že pristúpenie by znamenalo zmenu, ktorá „by nadobudla ústavný rozmer a v dôsledku toho by svojou povahou presiahla medze [čl. 352 ZFEÚ] . Takúto zmenu (preto) možno uskutoč- niť len prostredníctvom zmeny Zmluvy.“ 233 Pozri napr. čl. 4 ods. 2 písm. i) ZFEÚ, podľa ktorého patrí oblasť energetiky medzi spoločné právomoci Únie a členských štátov. 234 Rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia proti Rade (nazývaný „AETR“ ), 22/70, ECLI:EU:C: 1971:32, body 12 a 14. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1976, Cornelis Kramer a i. ., 3, 4 a 6/76, ECLI:EU:C:1976:114, body 17 a 18. 235 Rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1971, Komisia proti Rade , 22/70, ECLI:EU:C:1971:32., bod 19. 236 Ibid., body 21 a 22. 237 Ibid., bod 28. 238 Ibid., body 30 a 31. 239 Stanovisko Súdneho dvora 1/03 zo 7. februára 2006, ECLI:EU:C:2006:81, bod 114. Pozri aj stano-

44