ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

potrebné na uskutočnenie cieľov zmluvy, ktoré sa nedajú dosiahnuť vytvorením samostatných pravidiel“ . 240 Spomínaná judikatúra sa neskôr premietla do znenia zakladajúcich zmlúv a to do dvoch ustanovení. Podľa čl. 216 ods. 1 ZFEÚ môže Únia uzatvoriť medzinárodnú dohodu s jednou či viacerými štátmi alebo medzinárodnými organizáciami nielen na zá- klade výslovného splnomocnenia zakladajúcich zmlúv, alebo ak tak ustanovuje legisla- tívny akt Únie, ale aj vtedy, „keď je uzavretie dohody buď potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených zmluvami v rámci politík Únie… alebo sa môže dotknúť spoločných pravidiel, alebo pozmeniť ich pôsobnosť.“ Pri posudzovaní nevyhnutnosti vonkajšej čin- nosti Únie vo forme uzatvorenia medzinárodnej dohody tak neodkazuje čl. 216 ods. 1 ZFEÚ na všeobecné ciele vymedzené v čl. 3 ZEÚ, ale vyžaduje sledovanie konkrétnych cieľov úniových politík, tak ako vyplývajú zo znenia zakladajúcich zmlúv. V nadväznosti na uvedené ustanovenie priznáva čl. 3 ods. 2 ZFEÚ Únii „výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu… ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“ . Znenie oboch ustanovení, t.j. čl. 3 ods. 2 ZEÚ aj čl. 216 ods. 1 ZFEÚ, tak reflektuje judikatúru Súdneho dvora, ktorý preto zdôrazňuje potrebu ich „vykladať na základe spresnení, ktoré k nim poskytol… v rozsudku AETR… a v judikatúre, ktorá sa na základe neho rozvinula“ . 241 V rámci paralelných právomocí môže navyše Únia vstupovať do akýchkoľvek medzinárodnoprávnych, t.j. nielen zmluv- ných záväzkov, to znamená tiež zúčastňovať sa na vytváraní medzinárodných verejno- právnych subjektov, prenášať na ich orgány rozhodovacie právomoci, ako aj primeraným spôsobom sa podieľať na stanovení pravidiel týkajúcich sa vypracúvania, nadobúdania platnosti a účinkov predpisov, ktoré môžu byť týmito orgánmi prijímané. 242 3.1.1.2 Rozsah právomocí Únie Z hľadiska vecnej pôsobnosti úniového práva rozlišujeme oblasti, v ktorých môže konať len Únia samotná, označované ako jej výlučné právomoci. 243 Ďalej oblasti, v kto- rých môže konať Únia aj členské krajiny, označované ako ich spoločné (resp. ako delené, viská Súdneho dvora 2/91 z 19. marca 1993, ECLI:EU:C:1993:106, bod 7; a 1/76 z 26. apríla 1977, ECLI:EU:C:1977:63, bod 3. 240 Stanovisko Súdneho dvora 1/03 zo 7. februára 2006, ECLI:EU:C:2006:81, bod 115. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 5. novembra 2002, Komisia proti Dánsku , ECLI:EU:C:2002:625, C‑467/98, bod 57; ako aj stanoviská Súdneho dvora 1/94 z 15. novembra 1994, ECLI:EU:C:1994:384, bod 85; a 1/76 z 26. apríla 1977, ECLI:EU:C:1977:63, bod 3. 241 Rozsudok Súdneho dvora zo 4. septembra 2014, Komisia proti Rade, C-114/12, ECLI:EU:C:2014:2151, bod 67. 242 Stanovisko Súdneho dvora 1/76 z 26. apríla 1977, ECLI:EU:C:1977:63, bod 5. 243 Podľa čl. 3 ZFEÚ: „Únia má výlučnú právomoc v týchto oblastiach: a) colná únia; b) ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu; c) menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro; d) ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva; e) spoločná obchodná politika. Únia má tiež výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.“

45