ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

je cieľ veľmi presným a podrobným spôsobom. 359 Rozhodnutie je akt záväzný vo svojej celistvosti (vo všetkých častiach), ktorý má buď individuálny charakter (vtedy ozna- čuje, komu je určený), alebo všeobecný normatívny charakter. 360 Vydávanie rozhod- nutí normatívnej povahy hodnotí Svobodová ako nie príliš žiaduci jav, keďže „dochází ke směšovaní různých druhů právních aktů, stírání rozdílů mezi nimi, a tím k oslabování právní jistoty adresátů právních norem“ . 361 Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že „na určenie, či akt má všeobecnú platnosť, alebo nie, je potrebné preskúmať jeho povahu a právne účinky, ktoré má vyvolať alebo ktoré skutočne vyvoláva“ . 362 Normatívnu povahu aktu pritom nemôže spochybniť možnosť „určiť s väčšou alebo menšou presnosťou počet alebo dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa uplatní v danom momente, pokiaľ je nesporné, že toto uplatnenie sa vykoná v zmysle objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej aktom vo vzťahu k jeho účelu“ . 363 Pri hodnotení, či akt vyvoláva právne účin- ky, nie je podstatná jeho forma či pomenovanie inštitúciou Únie, ale „treba vychádzať najmä z jeho predmetu, obsahu, rozsahu a podstaty, ako aj právneho a skutkového kontextu, do ktorého patrí“ . 364 Pokiaľ ide o právne nezáväzné akty Únie, ako napríklad odporúča- nia, hoci ich účelom nie je vyvolať právne účinky a zakladať práva pre jednotlivcov, ani tieto „nie sú… úplne zbavené akéhokoľvek právneho účinku, keďže vnútroštátne súdy sú povinné ich zohľadniť na účely vyriešenia sporov, o ktorých rozhodujú, najmä v prípade, keď tieto odporúčania objasňujú výklad vnútroštátnych ustanovení prijatých s cieľom zabezpečiť ich vykonanie alebo keď majú doplniť predpisy Únie záväznej povahy“ . 365 359 Pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 16. júla 2009, Futura Immobiliare a i. , C-254/08, ECLI:EU:C:2009:479, bod 40; alebo z 23. novembra 1977, Enka BV , 38/77, ECLI:EU:C:1977:190, bod 11. 360 Podľa čl. 288 ods. 4 ZFEÚ: „Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.“ Predlisabonské znenie tohto ustanovenia, ktoré bolo obsiahnuté v čl. 249 ods. 4 ZES, nezohľadňovalo existenciu rozhodnutí normatívnej povahy, keďže jeho formulácia bola nasledovná: „Rozhodnutie je vo svojej celistvosti záväzné pre toho, komu je určené.“ 361 SYLLOVÁ, J., PÍTROVÁ, L., PALDUSOVÁ, H., a kol.: Lisabonská smlouva. Komentář . 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 874. 362 Pozri návrhy generálneho advokáta Madura prednesené 21. júna 2007, Poľsko proti Rade , C-273/04, ECLI:EU:C:2007:361, bod 42, ktoré v tejto súvislosti odkazujú na rozsudky Súdneho dvora zo 6. októb- ra 1982, Alusuisse proti Rade a Komisii , 307/81, ECLI:EU:C:1982:337, bod 8; a z 22. novembra 2001, Nederlandse Antillen proti Rade , C-452/98, ECLI:EU:C:2001:623, bod 52. 363 Rozsudok Všeobecného súdu z 21. septembra 2005, Yusuf a Al Barakaat International Foundation , T-360/01, ECLI:EU:T:2005:331, bod 185. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 29. júna 1993, Gibraltar proti Rade ; C-298/89, ECLI:EU:C:1993:267, bod 17; z 30. septembra 1982, Roquette Frères , 242/81, ECLI:EU:C:1982:325, bod 7; a z 11. júla 1968, Zuckerfabrik proti Rade , 6/68, ECLI:EU:C:1968:43. 364 RozsudokVšeobecného súdu z 20. septembra 2019, Venezuela proti Rade ,T-65/18, ECLI:EU:T:2019:649, bod 30. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds , C-362/08 P, ECLI:EU:C:2010:40, bod 58; ako aj rozsudky Všeobecného súdu z 23. apríla 2018, One of Us a i. , T-561/14, ECLI:EU:T:2018:210, bod 70; z 12. septembra 2002, DuPont Teijin Films Luxem- bourg a i. , T-113/00, ECLI:EU:T:2002:214, bod 45; z 15. septembra 1998, Oleifici Italiani a Fratelli Rubino , T-54/96, ECLI:EU:T:1998:204, bod 49. 365 Rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 2021, VodafoneZiggo Group proti Komisii , C-689/19 P, ECLI:EU:C:2021:142, bod 51. Pozri aj rozsudky Súdneho dvora z 25. marca 2021, Bălgarska Narodna Banka , C-501/18, ECLI:EU:C:2021:249, bod 80; z 11. septembra 2003, Altair Chimica , C-207/01, ECLI:EU:C:2003:451, bod 41; a z 13. decembra 1989, Grimaldi , C-322/88, ECLI:EU:C:1989:646, bod 18.

62