ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

všetky vnútroštátne orgány „v prípade, keď zodpovedajú za uplatňovanie práva Únie“ . 411 Pokiaľ právo Únie neupravuje sankcie za porušenie úniových pravidiel, členským kra- jinám prislúcha zabezpečiť ich účinnosť prostredníctvom zavedenia vhodných vnútro- štátnych sankčných mechanizmov. V súlade s právom na účinný prostriedok nápravy sú ďalej vnútroštátne súdne orgány členských krajín povinné zabezpečiť súdnu ochranu úniových práv. Ich úlohou je zaručiť plný účinok práva Únie najmä prostredníctvom ap- likácie priamo účinných úniových právnych noriem, ako aj eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, pričom nesmú uplatniť žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré odporuje požiadavkám právneho poriadku Únie. Zásadou lojality uložená povin- nosť lojálnej spolupráce všetkých vnútroštátnych orgánov tak ide nad rámec povinnosti štátu plniť svoje medzinárodné záväzky, keďže „sa uplatňuje vo všeobecnosti a nie je závislá ani od výlučnej alebo nevýlučnej povahy dotknutej právomoci [Únie] , ani od prípadného práva členských štátov uzatvárať záväzky s tretími štátmi“ . 412 Znenie ustanovenia upravujúceho zásadu lojality bolo v rámci poslednej revízie zakladajúcich zmlúv povšimnutiahodným spôsobom upravené. Zatiaľ čo čl. 10 ZES v znení Zmluvy z Nice, ktorého formulácia doslovne zodpovedá čl. 5 Zmluvy o zalo- žení EHS v jej pôvodnom znení., stanovoval výlučne povinnosti členských štátov voči Spoločenstvu (v súčasnosti Únii) sformulované do troch všeobecných pravidiel, 413 aktu- álne znenie čl. 4 ods. 3 ZEÚ na prvom mieste zdôrazňuje potrebu vzájomného rešpek- tovania sa Únie a členských štátov. 414 Zvolená formulácia tak jednoznačne požaduje ich obojstrannú spoluprácu a naznačuje medzi nimi rovnoprávny vzťah. Súčasne odzrkadľu- je judikatúru Súdneho dvora, ktorá ešte pred prijatím Lisabonskej zmluvy zdôrazňovala, že povinnosť lojálnej spolupráce nezaväzuje len členské štáty, ale „aj inštitúcie [Únie] , ktoré sú viazané recipročnou povinnosťou lojálne spolupracovať s členskými štátmi“ . 415 V rámci tejto vzájomnej spolupráce inštitúcií Únie a členských štátov je osobitne dôleži- tá ich súčinnosť „na účely dosiahnutia zmluvne stanovených cieľov, a to formou zosúladenia 411 Rozsudky Súdneho dvora z 26. marca 2020, Hungeod a i. , C‑496 a 497/18, ECLI:EU:C:2020:240, bod 90; a z 21. marca 2019, Unareti , C‑702/17, ECLI:EU:C:2019:233, bod 34. 412 Rozsudky Súdneho dvora z 20. apríla 2010, Komisia proti Švédsku , C‑246/07, ECLI:EU:C:2010:203, bod 71; a zo 14. júla 2005, Komisia proti Nemecku , C‑433/03, ECLI:EU:C:2005:462, bod 64. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 2. júna 2005, Komisia proti Luxembursku , C‑266/03, ECLI:EU:C:2005:341, bod 58. 413 Podľa čl. 10 ZES v znení Zmluvy z Nice: „Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh Spoločenstva. Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“ 414 Čl. 4 ods. 3 ZEÚ znie nasledovne: „Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne re- špektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“ Na základe Lisabonskej zmluvy bola teda síce vypustená veta prikazujúca členským štátom uľahčiť dosiahnutie úloh Spoločenstva (v súčasnosti Únie), táto povinnosť im však vyplýva zo znenia doplnenej prvej vety čl. 4 ods. 3 ZEÚ. 415 Rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 2002, Roquette Frères , C-94/00, ECLI:EU:C:2002:603, bod 31. Pozri aj uznesenie Súdneho dvora zo 6. decembra 1990, Zwartveld a i. , C-2/88 Imm., ECLI:EU: C:1990:440, bod 10; a rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 1983, Luxembursko proti Parlamentu , 230/81, ECLI:EU:C:1983:32, bod 38.

69