ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

založený na práve [Únie] “ . 631 V prípade, že procesná iniciatíva prináleží výlučne účast- níkom konania, tak „môže súd konať ex offo iba vo výnimočných prípadoch vo verejnom záujme“ . 632 Bez ohľadu na návrhy účastníkov konania musí súd zohľadniť úniové pred- pisy vtedy, keď vnútroštátne právo mu ukladá povinnosť z vlastného podnetu sa zao- berať právnymi otázkami, ktoré vychádzajú zo záväzných vnútroštátnych predpisov. 633 Rovnaké platí aj v prípade, keď podľa vnútroštátneho práva je súd oprávnený z úradnej moci uplatňovať právne záväzné predpisy, keďže to mu umožňuje v súlade so zásadou lojality zabezpečiť právnu ochranu úniových práv. 634 Povinnosť vnútroštátneho súdu ex offo aplikovať právo Únie je tiež obmedzená zá- kazom reformatio in peius , ktorý je obsiahnutý v právnych poriadkoch členských kra- jín. V opačnom prípade by totiž boli porušené všeobecné úniové zásady, a to „práva na obhajobu, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré sú pôvodom tohto zákazu“ , keďže jednotlivec by bol vystavený riziku, že sa podaním žaloby ocitne v nepriaznivejšej situácii, než v akej by sa nachádzal, keby žalobu nepodal. 635 Úniové právo preto nepri- kazuje vnútroštátnemu súdu, aby z úradnej moci uplatnil úniové ustanovenie, „pokiaľ by toto uplatnenie malo za následok vylúčenie zásady zákazu reformatio in peius zakotvenej v jeho vnútroštátnom procesnom práve“ . 636 Súdny dvor navyše naznačil, že zásady zákazu reformatio in peius sa možno tiež dovolávať v konaniach pred súdmi Únie, 637 pričom najčastejšie sa touto otázkou zaoberal Všeobecný súd pri posudzovaní zákonnosti roz- hodnutí Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu. 638 Únia predstavuje právne spoločenstvo, čo znamená, že tak úniové, ako aj vnútro- štátne akty „podliehajú preskúmaniu ich súladu so základnou ústavnou listinou, ktorou [sú zakladajúce zmluvy] “ . 639 Zatiaľ čo ustanovenia právne záväzných úniových aktov môžu jednotlivci za určitých podmienok napadnúť žalobou na neplatnosť podľa čl. 263 ods. 4 631 Rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. , C‑222 až 225/05, ECLI:EU:C:2007:318, body 36 a 41. 632 Ibid., bod 35. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora zo 7. augusta 2018, Hochtief , C-300/17, ECLI:EU: C:2018:635, bod 52. 633 Rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995, van Schijndel , C‑430 a 431/93, ECLI:EU:C:1995:441, bod 13. 634 Ibid., bod 14. 635 Rozsudok Súdneho dvora z 25. novembra 2008, Heemskerk a Schaap , C‑455/06, ECLI:EU:C:2008:650, bod 47. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 3. decembra 1998, Belgocodex , C-381/97, ECLI:EU: C:1998:589, bod 26. 636 Rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2014, Maks Pen , C‑18/13, ECLI:EU:C:2014:69, bod 37. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 25. novembra 2008, Heemskerk a Schaap , C‑455/06, ECLI:EU:C:2008:650, bod 46 a 48. 637 Rozsudok Súdneho dvora z 18. decembra 2008, Éditions Albert René , C‑16/06 P, ECLI:EU:C:2008:739, bod 49. 638 Pozri napr. rozsudky Všeobecného súdu zo 14. decembra 2011, Völkl , T‑504/09, ECLI:EU:T:2011:739, bod 45; a z 23. septembra 2009, Evets , T‑20 a 21/08, ECLI:EU:T:2009:356, bod 35. 639 Rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi , C-402 a 415/05 P, ECLI:EU:C:2008:461, 4.8.3 Povinnosť neuplatňovať ustanovenia vnútroštátneho práva nezlučiteľné s právom Únie

98