MEZINÁRODNÍ SOUDNICTVÍ: NOVÉ ÚKOLY A VÝZVY

tom (medzi Izraelom a „Palestínou“) a zároveň nemedzinárodným konfliktom (medzi Izraelom a Hamasom). Z hľadiska medzinárodného humanitárneho práva sú medzi národné ozbrojené konflikty definované v spoločnom článku 2 Ženevských dohovorov z roku 1949. Špecifikuje sa v ňom, že dohovor sa bude uplatňovať v prípade „ vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu vzniknutého medzi dvoma alebo via cerými štátmi, a to aj keď vojnový stav neuzná ani jedna zo strán .“ Použitie výrazov „alebo akýkoľvek iný konflikt“ znamená, že vyhlásenie vojny nie je potrebné na to, aby bol konflikt klasifikovaný ako medzinárodný ozbrojený kon flikt. Na druhej strane nemedzinárodné ozbrojené konflikty sú tie, ktoré sa odohrávajú na území štátu a ktorých sa nezúčastňujú žiadne ozbrojené sily iného štátu (napríklad dlhotrvajúce ozbrojené násilie medzi ozbrojenými silami štátu a skupinami, ktoré or gány považujú za disidentské alebo povstalecké skupiny alebo boje medzi dvoma alebo viacerými ozbrojenými skupinami v štáte bez nevyhnutnej účasti vládnych jednotiek). Vyššie uvedená pozícia prokurátora tak vyvoláva viacero komplikácií. Okrem iného skutočnosť, že Izrael vôbec neuznáva štát „Palestína“, sťažuje uznanie konfliktu ako medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Navyše, výsledkom stanoviska prokurátora je, že právne záväzky na strane Izraela sú nepomerne vyššie ako na strane Hamasu, ke ďže Izrael podlieha ako právnemu systému medzinárodného, tak aj nemedzinárodného konfliktu, zatiaľ čo Hamas podlieha len miernejšiemu systému pravidiel uplatňova ných v nemedzinárodnom konflikte. Čo sa týka ukončenia fázy vyšetrovania situácie v Palestíne, treba poznamenať, že koniec tejto fázy vyšetrovania je zatiaľ v nedohľadne. I samotný prokurátor uviedol, že stále vedie vyšetrovanie „vojny železného meča“, ako aj udalostí, ktoré sa odohrali pred násilnosťami v Judei, Samárii a pásme Gazy. Napokon je potrebné stručne sa dotknúť aj imunít vysokých predstaviteľov štátov, ktoré nie sú zmluvnými stranami Rímskeho štatútu. Niektoré zmluvné štáty už vy hlásili, že nebudú môcť vykonať zatykače súdu na izraelských predstaviteľov (najmä na predsedu vlády). Vzhľadom na fakt, že Súd nemôže vykonať zatýkacie rozkazy sám, musí sa plne spoľahnúť na spoluprácu so zmluvnými štátmi. Touto otázkou sa zao beral MTS vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa zatýkacích rozkazov. Judikatúra súdu je v tomto smere celkom jasná a dospela k záveru, že štáty – zmluvné strany majú povinnosť vymáhať zatýkacie rozkazy aj voči predstaviteľom tretích štátov po žívajúcim imunitu podľa medzinárodného práva. 38 V tejto súvislosti niektorí autori považujú za vhodné upriamiť pozornosť na vyššie uvedený článok 98 ods. 1 39 . Toto ustanovenie bráni súdu požiadať zmluvný štát o zatknutie alebo odovzdanie vysokých predstaviteľov cudzieho štátu na ich území, pokiaľ sa daný štát tejto imunity nevzdal. Účelom článku 98 ods. 1 je predchádzať situáciám, v ktorých by zmluvný štát musel 38 Pozri napr.: Appeals Chamber, Judgment in the Jordan Referral re Al-Bashir Appeal (Situation in Darfur, Sudan; The Prosecutor v. Omar Hassan Ahmad Al-Bashir, No: ICC-02/05-01/09 OA2; 6 May 2019) citováno 11. 8. 2025. 39 AKANDE D., International Law Immunities and the International Criminal Court. American Journal of International Law (AJIL) Vol. 98, No. 3 (2004).

135