NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

D. úprava špecifického postavenia civilistov (čl. 8 ods. 2 písm. b) (viii), 556 (xiv) a (xv) Rímskeho štatútu). 557 Súčasťou skutkových podstát aj týchto vojnových zločinov je kontext ozbrojeného konfliktu a vedomosť páchateľa o faktických okolnostiach, ktoré viedli k existencii tohto ozbrojeného konfliktu. Opäť, podľa klasického medzinárodného humanitárneho práva nebolo možné spá chať vojnový zločin počas nemedzinárodného ozbrojeného konfliktu. Jurisdikciu nad páchateľmi zločinov počas týchto konfliktov mal štát na základe princípu teritoriálnej jurisdikcie. Na rozdiel od článkov upravujúcich vážne porušenia Ženevských dohovorov z roku 1949 nestanovuje spoločný čl. 3 týchto dohovorov, ktorý upravuje konanie zaká zané počas nemedzinárodných konfliktov, povinnosť štátov implementovať ho do vlast ného vnútroštátneho právneho poriadku. Avšak po roku 1994, kedy sa tento článok stal súčasťou Štatútu ICTR, sa stala prijateľnou predstava, že by mali medzinárodné súdne orgány jurisdikciu aj nad tými osobami, ktoré spáchajú zločin uvedený v spoločnom čl. 3 Ženevských dohovorov. 558 Konkrétne konanie, ktoré zakazuje spoločný čl. 3 Ženevských dohovorov, je uve dené v čl. 8 ods. 2 písm. c) Rímskeho štatútu. Ide o nasledujúce actus rea : i) násilie voči životu a osobe, najmä vražda každého druhu, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie a muče nie, ii) urážanie ľudskej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie, iii) branie rukojemníkov, iv) vynášanie trestov a vykonávanie popráv bez predchádzajúceho rozsudku vyhláseného riadne vytvoreným súdom poskytujúcim všetky súdne záruky, ktoré sa všeobecne uznávajú za nepostrádateľné. Čl. 8 ods. 2 písm. a) a čl. 8 ods. 2 písm. c) Štatútu sa od seba dosť odlišujú, aj keď majú niekoľko spoločných čŕt. V prípade čl. 8 ods. 2 písm. a) Štatútu musí byť obeťou „chránená osoba“, čo je právna definícia, zatiaľčo čl. 8 ods. 2 písm. c) Štatútu uvádza obeť ako osobu, ktorá sa nepriateľských akcií nezúčastňuje aktívne, vrátane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí zložili svoje zbrane a ktorí sú hors de combat z dôvodu choroby, zranenia, zadržania alebo z iného dôvodu, čo je faktický stav. Na druhej strane sa na seba dosť ponášajú niektoré skutkové podstaty týchto skupín, ako napr. zámerné zabitie [čl. 8 ods. 2 písm. a) (i)] a vražda [čl. 8 ods. 2 písm. c) (i) Štatútu] 559 alebo zámerné odňatie 556 Tento vojnový zločin, ktorý upravuje „priamy alebo nepriamy presun časti vlastného civilného obyvateľ stva okupujúcou mocnosťou na územie, ktoré okupuje, alebo deportácia alebo presun celého obyvateľstva okupovaného územia alebo jeho časti v rámci tohto územia alebo mimo neho“ bol dôvodom hlasovania Izraela proti prijatiu Rímskeho štatútu, keďže v začlenení tohto ustanovenia videl iba politické dôvody. 557 Táto skupina vojnových zločinov sa prekrýva so skupinou vojnových zločinov upravených v čl. 8 ods. 2 písm. a), keďže osoby, ktorých sa úprava týka, sú chránenými osobami v zmysle čl. 4 Ženevského doho voru IV z roku 1949. Ide napr. o vojnový zločin protiprávnej deportácie, vyhlásenie práv nepriateľských štátnych príslušníkov za zrušené alebo donútenie nepriateľského štátneho príslušníka bojovať proti vlast nej krajine. 558 Mcgoldrick, Rowe, Donnelly, op. cit ., str. 226. 559 Táto podobnosť, resp. zhoda vyplýva aj z rozsudku Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, ktorý vo vzťahu k rozdielom medzi úmyselným zabitím v medzinárodných ozbrojených kon fliktoch a vraždou v nemedzinárodných ozbrojených konfliktoch uviedol, že medzi nimi nemôže byť v ich obsahu žiadna čiara. Pozri ICTY, Prokurátor v. Delalić a ost., IT-96-21-T, rozsudok Senátu, 16. november 1998, ods. 422–423.

103