NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

chádzajúcimi definíciami i judikatúrou. Vzhľadom na proces prijímania Rímskeho šta tútu je však zároveň potrebné opätovne zdôrazniť, že veľa jeho článkov, vrátane čl. 7 upravujúceho zločiny proti ľudskosti, je výsledkom nielen právnych, ale v podstatnej miere aj diplomatických rokovaní, ktoré počas júna a júla 1998 prebiehali na samotnej diplomatickej konferencii v Ríme. 618 Rozsiahlosť čl. 7 Rímskeho štatútu je v porovnaní s predchádzajúcimi definícia mi dôsledkom smutných skúseností ľudstva počas 50 rokov, ktoré predchádzali jeho prijatiu, t. j. medzinárodných i vnútroštátnych ozbrojených konfliktov. 619 Práve histó ria je svedkom toho, že pri organizovaní aj páchaní zločinov proti ľudskosti hral vždy rozhodujúcu úlohu štát. 620 V takom prípade je preto možné zovšeobecniť tvrdenie, že vždy šlo o zneužitie moci. 621 Toto zneužitie sa však môže prejaviť aj v konaní neštátnych aktérov, ktorí takouto mocou disponujú. Kvôli tomuto fenoménu prepojenia moci a jej zneužitia sa časom vykryštalizoval koncept, ktorý by bolo možné definovať ako zločiny podľa medzinárodného práva, ktoré páchajú politicky organizované skupiny konajúce na základe stratégie či taktiky a ktoré pozostávajú z najzávažnejších a najohavnejších aktov násilia a prenasledovania voči obetiam z dôvodu ich príslušnosti k obyvateľstvu či skupine, nie z dôvodu ich charakteristických vlastností jednotlivca. 622 Práve tento prvok schémy odlišuje zločiny proti ľudskosti od „obyčajných“ zločinov, ako je napr. vražda. Odlišujúce prvky zločinov proti ľudskosti na účely Rímskeho štatútu od obyčaj ných zločinov je tak možné zhrnúť pod celkový kontext, ktorý bol dôležitý pri každej snahe o definíciu zločinov proti ľudskosti a ktorý sa v základných črtách v podstate nemenil. V prípade Rímskeho štatútu ide o požiadavku, aby bol príslušný čin súčasťou rozsiahleho alebo systematického útoku, ktorý je namierený proti civilnému obyvateľ stvu, pričom páchateľ si je vedomý tohto útoku, ku ktorému došlo v súlade so štátnou alebo organizačnou politikou uskutočňovania alebo podporovania takýchto útokov. 623 Tri definičné prvky obsiahnuté v čl. 7 ods. 1 Rímskeho štatútu, t. j. rozsiahly a syste matický útok, útok namierený proti civilnému obyvateľstvu a vedomie tohto útoku, je možné považovať za najakceptovateľnejšiu definíciu zločinov proti ľudskosti. 624 Ods. 2 článku 7 Štatútu upravujúci problematiku organizačnej politiky síce vyvoláva kontro verzie, ale ako bude rozobrané nižšie, nejde o definičný prvok ako taký a zároveň ide o prvok, ktorým sa zaoberali už aj ad hoc tribunály. Čl. 7 ods. 2 Rímskeho štatútu je dôležitý aj z toho hľadiska, že z jeho znenia je zrejmé, že organizačná politika neznamená konanie výlučne štátu, ale aj neštátnych sub jektov. 625 Tento aspekt zločinov proti ľudskosti riešil už ICTY, ktorý v tejto súvislosti po 618 Bassiouni 2011, op. cit ., str. 204. 619 Ibid ., str. 203. 620 Ambos, K.: Crimes against Humanity and the International Criminal Court. In: Sadat, L. N.: Forging a Convention for Crimes Against Humanity. Cambridge: Cambridge University Press 2011, str. 280. 621 Vernon, R.: What is Crime against Humanity? In: 10 Journal of Political Philosophy 2002, str. 233. 622 Luban, D.: ATheory of Crimes against Humanity. In: 29 Yale Journal of International Law 2004, str. 108. 623 Čl. 7 Rímskeho štatútu. 624 Murphyho správa, op. cit., ods. 121 a nasl. 625 Pozri čl. 7 ods. 2 písm. a) Štatútu.

115