NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

použitý ako samostatný zločin už na účely norimberského procesu, keby bol býval návrh Rafaela Lemkina na 3. Medzinárodnom kongrese trestného práva v roku 1933 úspešný a ďalej rozpracovaný. 678 Rafael Lemkin bol poľským právnikom a známym medzinárodným akademikom, ktorý musel ako žid opustiť v roku 1939 Poľsko. Pre problematiku genocídy je niečím obdobným ako Henry Dunant pre medzinárodné humanitárne právo. 679 Ide o ten as pekt, vo vzťahu ku ktorému je možné poukázať na to, že medzinárodné humanitárne právo sa nezačalo rozvíjať vďaka štátom, ale vďaka neúnavnej práci jednotlivca, ktorý so svojimi spolupracovníkmi presvedčil štáty, aby začali riešiť situáciu ranených a chorých v rámci ozbrojeného konfliktu. Dôvodom pritom neboli obchodné záujmy Henryho Dunanta, ale jeho vnímanie morálky vyplývajúcej z kresťanstva, t. j. argumenty, ktoré za svoje prijali v podstate aj štáty. Podobne aj Svetové hnutie za protizákonnosť genocí dy (World Movement to Outlaw Genocide) bolo Lemkinovou iniciatívou. On nielen vytvoril terminus technicus genocídy tým, že spojil starogrécke slovo genos (rasa, národ, kmeň) a latinské slovo caedere (zabíjať), ale bol aktívne prítomný počas celej prípravy Dohovoru proti genocíde. 680 Už v roku 1944 navrhol definíciu genocídy, 681 ktorá bola síce v porovnaní s definíciou prijatou v Dohovore proti genocíde užšou, keďže sa týkala iba národa a národnostných skupín, no zároveň širšou, pretože kriminalizovala nielen fyzické, ale aj kultúrne zničenie skupiny. 682 Prof. Lemkin vedel, že ku konaniu, kto ré zodpovedá jeho definícii genocídy, došlo napríklad už pri skôr spomínanej situácii Arménov v Osmanskej ríši. No vo vzťahu k novodobému vývoju zdôrazňoval potrebu nového pojmu na starú prax, keďže podľa neho si nové poňatie vyžaduje nové pojmy. 683 Keďže norimberský proces nemohol riešiť obvinenie zo zločinu genocídy aj z toho dôvodu, že niektoré činy sa odohrali už pred vojnou a nesúviseli s vojnou ako takou, pri čom Tribunál vo vzťahu k zločinom proti ľudskosti musel reflektovať prepojenie s voj nou, v nasledujúcom vývoji bolo potrebné, aby sa genocída vyhlásila za zločin podľa medzinárodného práva bez nutnosti prepojenia s ozbrojeným konfliktom. 684 Uvedené sa uskutočnilo prijatím rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 96 (1) z 11. decem bra 1946, ktorá vyhlásila genocídu za zločin podľa medzinárodného práva. 685 Aj vďaka dedičstvu norimberského procesu bolo napriek tlaku zo vznikajúceho rozdelenia na bi polárny svet napokon možné prijať aj právne záväzný dohovor, ktorý sfinalizoval Šiesty výbor za pomoci rôznych expertov. 686 Dohovor proti genocíde bol prijatý vo forme prí 678 Schabas, W. A.: Genocide in International Law. The Crimes of Crimes . 2. vyd. Cambridge: Cambridge University Press 2000, str. 26. 679 Finnemore, M.: National Interests in International Society . Ithaca: Cornell University Press 1996, str. 69–88. 680 Schabas 2009, op. cit. , str. 29. 681 Lemkin, R.: Axis Rule in Occupied Europe. Laws of Occupation, Analysis of Government, Proposals for Redress . Washington: Carnegie Endowment for International Peace 1944, str. 79. 682 Schabas 2009, op. cit. , str. 30. 683 Lemkin, op. cit. , str. 79. 684 Schabas 2009, op. cit. , str. 52. 685 Táto rezolúcia zároveň zdôraznila, že dôsledkom genocídy je veľká strata pre ľudstvo v podobe straty kultúrneho a iného prispenia, ktoré chránené skupiny prezentujú. 686 Okrem Rafaela Lemkina šlo tiež o Henriho Donnedieua de Vabres a Vespasiana V. Pellu, pravdepodobne kvôli tomu, že prof. Lemkin bol “zložitým, náročným mužom, ktorý videl nepriateľov pod každou

122