NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

povednosti, a je preto k čl. 25 Rímskeho štatútu subsidiárny. 806 Ak dôjde ku kumulácii foriem zodpovednosti, prednosť má práve priama zodpovednosť. 807 Hoci spolupáchateľstvom v zmysle individuálnej trestnej zodpovednosti ako takej sa zaoberá aj čl. 25 ods. 3 písm. a) Rímskeho štatútu, 808 spolupáchateľstvo v zmysle účastníctva je rozpracované až v nasledujúcich písmenách tohto odseku. Už spomínaná systematizácia odseku 3 skúmaného čl. 25 Rímskeho štatútu uvádza ako prvú skupi nu účastníctva príkaz, dojednanie alebo vyvolanie spáchania zločinu v jurisdikcii Súdu. Ako už bolo uvedené, Súd sa svojou judikatúrou a otázkou kontroly nad zločinom sú stredil na možnosti kvalifikovať stíhané trestné konanie na základe čl. 25 ods. 3 písm. a). Napriek tomu existuje k nasledujúcim častiam skúmaného odseku aspoň niekoľko rozhodnutí. Čo sa týka vydania príkazu, Súd ho prirovnal k prikazovaniu podľa štatútov ad hoc tribunálov a pre právnu kvalifikáciu tohto zločinu stanovil, že musí spĺňať nasle dujúce podmienky: a) stíhaná osoba je v postavení autority, b) osoba prikáže akýmkoľvek spôsobom inej osobe, aby buď (i) spáchala zločin alebo (ii) konala spôsobom, pri ktorom dôjde k spáchaniu zločinu, c) príkaz má priamy účinok na spáchanie zločinu alebo na pokus o spáchanie zlo činu a d) osoba si je minimálne vedomá toho, že pri zvyčajnom slede udalostí dôjde k spá chaniu zločinu v dôsledku vykonania príkazu. 809 Hoci osoba, ktorá prikáže vykonať zločin, bola počas prípravných prác priraďovaná k primárnym páchateľom, 810 finálny text zaradil tento spôsob účasti k sekundárnym páchateľom. Pri porovnaní rozkazu v zmysle písm. b) a konania prostredníctvom inej osoby v zmysle písm. a) článku 25 ods. 3 Rímskeho štatútu poukázal Senát prípravného konania na skutočnosť, že na rozdiel od vydania rozkazu v zmysle písm. b) zahŕňa kona nie prostredníctvom inej osoby aj kontrolu nad výkonom rozkazu, napr. nad spôsobom jeho vykonania. 811 Táto forma zodpovednosti síce súvisí so zodpovednosťou nadriade ného, no v tomto prípade je potrebné preukázať vydanie rozkazu, ako aj autoritu osoby, ktorá rozkaz vydala. 812 Rozdiel spočíva tiež v tom, že nadriadený je zodpovedný aj v prí pade, ak nekonal, hoci konať mal, 813 no v prípade vydania rozkazu podľa čl. 25 ods. 3 809 ICC, Prokurátor v. Ntaganda , ICC-01/04-02/06, rozhodnutie o potvrdení obvinení podľa čl. 61 ods. 7 písm. a) a b) Rímskeho štatútu o obvineniach proti Boscovi Ntagandovi, 9. jún 2014, ods. 145; ICC, Prokurátor v. Ntaganda , ICC-01/04-02/06, rozhodnutie o žiadosti prokurátora na základe čl. 58 Rímskeho štatútu, 13. júl 2012, ods. 63. 810 Návrh kódexu 1996, ods. 14. 811 ICC, Prokurátor v. Katanga a ost., ICC-01/04-01/07, rozhodnutie o potvrdení obvinení, 30. september 2008, ods. 518. 812 ICTR, Prokurátor v. Kayishema a Ruzindana, 95-1-T, rozsudok Senátu, 21. máj 1999, ods. 223–224. 813 Zároveň treba mať na pamäti, že rozkaz nie je možné vydať vo forme nekonania. Pozri ICTY, Prokurá tor v. D. Milošević , IT-98-29/1-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 12. november 2009, ods. 267; ICTY, 806 Svaček, op. cit ., str. 203. 807 Bemba 2009, op. cit ., ods. 342. 808 Pozri vyššie analýzu 1. norimberskej zásady v 1. kapitole tejto monografie.

139