NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Inú stránku trestnej zodpovednosti jednotlivca na medzinárodnej úrovni zdô razňuje štvrtá norimberská zásada, ktorá sa zaoberá zodpovednosťou najmä radových vojakov 851 a v tejto súvislosti upravuje inštitút obhajoby z dôvodu vykonania rozkazu nadriadeného. 852 Hrôzy a priam nepochopiteľnosť bezbrehosti konania človeka viedli v prípade norimberského procesu k prijatiu konceptu tzv. absolútnej zodpovednosti, t. j. nemožnosti obhajovať sa vykonaním rozkazu nadriadeného, hoci túto okolnosť bolo možné využiť aspoň ako poľahčujúcu okolnosť. Následný vývoj, osobitne skúsenosti ad hoc tribunálov, však viedli k prijatiu kompromisu medzi tzv. absolútnou a podmiene nou zodpovednosťou. Podľa Rímskeho štatútu tak nie je možné zbaviť jednotlivca trest nej zodpovednosti podľa medzinárodného práva, pokiaľ objektívne neexistovala práv na povinnosť vykonať príkaz relevantnej osoby, o ktorom trestne stíhaná osoba jednak nevedela, že je nezákonný a jednak samotný príkaz nebol zjavne nezákonný, t. j. nešlo o zločiny proti ľudskosti alebo genocídu. Vzhľadom na uvedené podmienky je možné skonštatovať, že došlo k odklonu od pôvodného znenia a obsahu štvrtej norimberskej zásady, no zároveň poukázať na to, že obhajoba z dôvodu vykonania rozkazu nadriade ného je stále podstatnou súčasťou medzinárodného trestného práva, a teda minimálne svojím zameraním patrí aj štvrtá norimberská zásada k jeho základu. Piata norimberská zásada vyjadruje podstatu druhého piliera norimberského pro cesu, a to univerzálnu ochranu základných ľudských práv. Jej podstatou je tak poukázať na to, že pri dosahovaní spravodlivosti na medzinárodnej úrovni je potrebné zaručiť, aby aj páchatelia najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva mali zabezpečené právo na spravodlivý súdny proces. V čase norimberského procesu šlo o obdobné nová torstvo ako vyvodzovanie zodpovednosti jednotlivca. V následnom povojnovom období sa ochrana ľudských práv vyvíjala dynamickejšie, pravdepodobne aj preto je v súčasnosti článok Rímskeho štatútu upravujúci právo na spravodlivý súdny proces oveľa dlhší ako príslušný článok Charty. K dĺžke tohto článku neprispela len osobitosť riešenej situácie, ale aj rozvoj úpravy tohto práva ako takého. V Rímskom štatúte je tak výslovne upravené napr. právo na odvolanie, zákaz súdneho konania in absentia , vzhľadom na úpravu juris dikcie ratione temporis či materiae nie je problém so zásadou nullum crimen sine lege , kto rá je ešte navyše upravená aj osobitne. 853 Taktiež je oveľa detailnejšie upravená povinnosť zverejňovania dôkazov zo strany Úradu prokurátora, a to aj exkulpačných. 854 Práve táto povinnosť vyvoláva otázky, ktoré smerujú k podstate funkcie prokurátora, ktorý akoby mal týmto stanovenú povinnosť pomáhať obhajobe. Napriek tomu je dôležité poukázať na to, že piata norimberská zásada je pravdepodobne najrozvinutejšou norimberskou zásadou v porovnaní s rámcom upraveným v Rímskom štatúte. Zároveň je však podstata tejto zásady stále rovnaká, uplatňovať zásady spravodlivého procesu aj v prípadoch tých jednotlivcov, ktorí sú stíhaní za spáchanie najzávažnejších zločinov podľa medzinárod ného práva, aj piatu norimberskú zásadu je možné považovať za základ medzinárodného trestného práva. 851 Týka sa však všetkých osôb, nielen príslušníkov ozbrojených zložiek. 852 Týka sa to všetkých nadriadených, nielen vojenských nadriadených. 853 Čl. 22 Rímskeho štatútu. 854 Boller, T. j.: The International Criminal Court: Better Than Nuremberg?. In: 14 Indiana International & Comparative Law Review 2003, str. 310 a nasl.

146