NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

dili na koncept zodpovednosti za členstvo, 74 spoločnej schémy, resp. plánu 75 alebo spoluúčasti, 76 podľa toho, ktorý koncept bol najbližší príslušnej právnej kultúre a vnút roštátnemu právnemu systému. Zároveň to však znamenalo, že napríklad pri aplikovaní konceptu spoluúčasti sa už rozlišoval hlavný páchateľ a spolupáchateľ, čo ovplyvnilo vývoj medzinárodného trestného práva vo vzťahu k vnímaniu trestnej zodpovednosti jednotlivca. Pôvodne Charta regulovala rozličné formy účasti v hmotnoprávnych usta noveniach, nie však v spoločnom všeobecnom ustanovení. Čl. 6 ods. 1 písm. a) Charty napríklad upravuje zločiny proti mieru, ktoré obsahujú vyslovene plánovanie, prípravu, iniciovanie alebo vedenie útočnej vojny. Vojnové zločiny sú vymenované len konkrét ne, no ustanovenie o zodpovednosti za zločiny proti ľudskosti po uvedení konkrétnych foriem zahŕňa aj vodcov, organizátorov, podnecovateľov a spolupáchateľov, ktorí sa po dieľajú na formulácii alebo vykonaní spoločného plánu alebo sprisahania za účelom spá chania vyššie uvedených zločinov. 77 Norimberský proces však predstavoval tzv. unitárny prístup, ktorý napriek uvedenému nerozlišoval medzi hlavným páchateľom či účastní kom, hoci každý bol zodpovedný za svoju účasť na páchaní príslušného zločinu. 78 Až sformulované norimberské zásady upravovali jednak všeobecnú trestnoprávnu zodpo vednosť jednotlivca (zásada č. 1) a jednak trestnoprávnu zodpovednosť spolupáchateľa v zmysle účastníctva (zásada č. 7). 79 Hoci norimberský proces rozpracoval koncept kriminálnej organizácie, nešlo o zodpovednosť právnickej osoby v súčasnom ponímaní. Trestnú zodpovednosť práv nických osôb neobsahovali ani nasledujúce kodifikačné snahy či štatúty ad hoc tribu nálov. Až pri príprave Rímskeho štatútu sa na podnet francúzskej delegácie zvažovalo prijatie zodpovednosti právnických osôb, a to predovšetkým kvôli kompenzácii obetiam zločinov podľa medzinárodného práva. 80 Napriek napokon oklieštenému konečnému návrhu, ktorý zahŕňal súkromné spoločnosti, ale vylučoval štáty a iné verejné a nezisko vé organizácie, nebol koncept trestnej zodpovednosti právnických osôb prijatý vôbec. 81 Uvedené súviselo aj s tým, že v rámci medzinárodného spoločenstva nielenže chýba jú univerzálne pravidlá pre zodpovednosť právnických osôb, ale niektoré vnútroštátne mu bola daná právomoc stíhať a potrestať vojnových zločincov, ktorí sú obvinení ako jednotlivci alebo ako členovia organizácií. 74 Prípad Altstötter a ost . (ďalej aj prípad Spravodlivosť ): Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, TWC, vol. III, str. 954–1201. 75 Prípad Martin Gottfried Weiss & 39 ost. (prípad koncentračného tábora Dachau). Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, TWC, vol. XI, str. 5–17. 76 Prípad Franz Holstein & 23 ost . Trials of War Criminals before the Nuremberg Military Tribunals under Control Council Law No. 10, Nuremberg, Washington 1949–1953, vol. VII, str. 26 a nasl. 77 Bližšie pozri čl. 6 ods. 2 písm. b) a c) Charty. 78 Eser, A.: Individual Criminal Responsibility (Art. 25). In: Cassese, A., Gaeta, P., Jones, J. R. W. D. (eds.): The Rome Statute of the International Criminal Court: A Commentary. Vol. I. Oxford: Oxford Univesity Press 2002, str. 784. 79 Pozri nižšie 7. kapitolu o účastníctve. 80 Šturma, op. cit ., str. 151. 81 Pozri čl. 25 Rímskeho štatútu.

19