NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

právne poriadky ani nepoznajú tento pojem. 82 To mohlo skomplikovať aj aplikáciu prin cípu komplementarity, 83 resp. oddialiť ratifikáciu Rímskeho štatútu ako takého, pre to Rímsky štatút stanovuje zodpovednosť jednotlivca ako fyzickej osoby, čo v podstate zodpovedá norimberskému naratívu, že zločiny páchajú ľudia, a nie abstraktné bytosti. 84 1.2 Vývoj úpravy trestnej zodpovednosti jednotlivca v období po norimberskom procese Norimberská Charta ani Rozsudok nerozlišovali rôzne úrovne zodpovednosti, ob dobne ani norimberské zásady formulované Komisiou či Návrh kódexu o zločinoch pro ti mieru a bezpečnosti ľudstva z roku 1954. 85 Hoci individuálnu trestnú zodpovednosť podľa medzinárodného práva stanovil aj Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocí dia z roku 1948 (ďalej aj Dohovor proti genocíde) či Ženevské dohovory z roku 1949 86 a ich Dodatkový protokol I z roku 1977 87 alebo Dohovor OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z roku 1984, de tailnejšie sa ňou na medzinárodnoprávnej úrovni zaoberal až Návrh kódexu o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva v 90-tych rokoch a ad hoc tribunály. Návrh kódexu už od počiatku rozlišoval medzi spáchaním zločinu a účasťou na spáchaní zločinu, koneč ný Návrh kódexu z roku 1996 dokonca objasnil akcesorickú zodpovednosť účastníkov trestného konania, ku ktorého spáchaniu muselo dôjsť, ak mali byť účastníci trestne stíhaní. 88 Čo sa týka ad hoc tribunálov, už v ich štatútoch bola upravená trestná zodpovednosť jednotlivca aj vo vzťahu k rozličným spôsobom účasti na páchaní príslušného zločinu. 89 Keďže však štatúty nerozlišovali medzi rozličnými spôsobmi spáchania zločinu a účas ťou na zločine, súvisiaca interpretácia ostala na rozhodovacej praxi tribunálov. Zároveň boli tieto rozličné spôsoby účasti pre ad hoc tribunály dôvodom na to, aby rozlišovali hlavných a vedľajších páchateľov, čo následne malo vplyv aj na rozhodovanie o treste. 90 Uvedený postup ad hoc tribunálov je skôr typický pre diferencovaný, nie unitárny prí 82 Ambos, K: Individual Criminal Responsibility. In: Trifterrer, O. (ed.): Commentary on the Rome Statute of the International Criminal Court. Observers‘ Notes, Article by Article . München/Oxford/Baden-Baden: C.H. Beck/Hart/Nomos 2008, str. 747. 83 K princípu komplementarity pozri napr. čl. 1, 17 a 18 Rímskeho štatútu. 84 Rozsudok, op. cit ., str. 223. 85 Návrh kódexu o zločinoch proti mieru a bezpečnosti ľudstva 1954. 86 Ženevské dohovory z 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny: Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli 1949, Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori 1949, Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami 1949, Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny 1949. 87 Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I). 88 Čl. 2 ods. 3 Návrhu kódexu 1996 a komentár k nemu. 89 Čl. 7 ICTY a čl. 6 ICTR: Osoba, ktorá plánovala, podnecovala, spáchala alebo inak napomáhala pri plánovaní, príprave alebo spáchaní zločinov uvedených v čl. 2 až 5 tohto Štatútu (resp. 4 pre ICTR), je individuálne zodpovedná za spáchaný zločin. 90 ICTY, Prokurátor v. Vasiljević , IT-98-32-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 25. február 2004, ods. 268.

20