NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

rozličných spôsobov účasti na trestnom konaní, resp. pričítateľnosti. 98 Písm. a) tohto odseku upravuje tri možné formy spáchania zločinu spadajúceho do jurisdikcie Súdu: spáchanie takéhoto zločinu ako páchateľ, spolupáchateľ a ako páchateľ prostredníctvom inej osoby, ktorá ani nemusí byť trestnoprávne zodpovedná. Čl. 25 ods. 3 písm. b) sta novuje rozličné formy účasti ako spolupáchateľstva a písm. c) subsidiárne formy účasti ako spolupáchateľstva v zmysle účastníctva s cieľom uľahčiť spáchanie zločinu. 99 Podstatná časť čl. 25 Štatútu sa zaoberá objektívnou stránkou trestnoprávnej pri čítateľnosti (objektívna stránka zločinu, actus reus ). Na rozdiel od subjektívnej stránky ( mens rea ), ktorou sa zaoberá samostatný článok, čl. 30 Štatútu, 100 obdobný článok pre actus reus chýba. Takto v Štatúte nenájdeme ani všeobecné ustanovenie o opomenutí konania, ktoré sa počas prípravy Štatútu stalo súčasťou iba konceptu o zodpovednosti nadriadeného. 101 Na rozdiel od vyššie spomínaného unitárneho modelu, ktorý bol typický pre no rimberský proces, kde sa nerozlišovali rôzne formy účasti na zločine a s tým súvisiaca zodpovednosť za zločin, Rímsky štatút rozlišuje spôsoby účasti na zločine. Hoci spo čiatku viedli komentátorov a akademikov tieto ustanovenia k úvahám o hierarchizácii zodpovedností prípadných podozrivých, 102 rozhodovacia prax Súdu dospela k záveru, že nejde o hierarchizáciu, prinajmenšom nie o hierarchizáciu z hľadiska viny a trestu. 103 Ide skôr o systematizáciu zodpovednosti ako takej, pričom typickou črtou vzájomného vzťahu rôznych foriem zodpovednosti je prednosť, ktorá sa dáva zodpovednosti podľa čl. 25 ods. 3 písm. a), až potom nasledujúcim podčlánkom. 104 Súd pri rozhodovaní po ukázal na to, že Štatút rozlišuje medzi hlavnou a vedľajšou zodpovednosťou. V súvislosti s tým preto Súd v prípade dokázania hlavnej zodpovednosti nepovažuje za potrebné pre ukazovať aj prípadnú vedľajšiu zodpovednosť. 105 Rozhodovacia prax Súdu tak smeruje k tomu, že rozlišuje zodpovednosť páchateľov a snaží sa interpretovať spáchanie zločinu 98 Ambos 2008, op. cit. , str. 745. 99 Vzhľadom na odlišnosti trestnej zodpovednosti jednotlivca podľa vnútroštátnej právnej úpravy a podľa medzinárodného práva sa táto kapitola venuje trestnej zodpovednosti jednotlivca en bloc , obsahuje tak koncept páchateľstva ako aj spolupáchateľstva. Bližšie k formám spolupáchateľstva ako účastníctva a ich obsahu však pozri 7. kapitolu tejto monografie. 100 Čl. 30 Štatútu: 1. Ak nie je ustanovené inak, osoba je trestnoprávne zodpovedná a podlieha potrestaniu za trestný čin v jurisdikcii Súdu, iba ak sa objektívne znaky spáchali úmyselne a vedome. 2. Na účely tohto článku má osoba úmysel, ak a) v súvislosti s konaním sa táto osoba mieni zapojiť do konania, b) v súvislosti s určitým následkom táto osoba mieni spôsobiť tento následok alebo si uvedomuje, že následok nastane pri bežnom priebehu vecí. 3. Na účely tohto článku „vedome“ znamená uvedomovanie si toho, že existuje určitá okolnosť alebo že určitý následok nastane pri bežnom priebehu vecí. „Znalosť“ a „vedome“ sa interpretujú zhodne. 101 Pozri čl. 28 Štatútu a tiež nižšie 4. kapitolu tejto monografie. 102 Pozri napr. Werle, G., Burghardt, B.: Establishing Degrees of Responsibility: Modes of Participation in Article 25 of the ICC Statute. In: van Sliedregt, E., Vasiliev, S. (eds): Pluralism in International Criminal Law . Oxford: Oxford University Press 2014. 103 Pozri tiež nižšie 7. kapitolu o účastníctve. 104 ICC, Prokurátor v. Al-Mahdi , ICC-01/12-01/15-171, rozsudok senátu, 27. september 2016, ods. 58. 105 Ibid .

22