NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

dostatočne široko na to, aby pod tento koncept spadalo čo najviac páchateľov, ktorí sú vedúcimi osobnosťami systémovej kriminality. Práve táto časť prvej norimberskej zásady o medzinárodnej trestnej zodpovednosti jednotlivca je spolu so siedmou norimberskou zásadou o spoluúčasti na páchaní zloči nov podľa medzinárodného práva výborným príkladom, ako je medzinárodné trestné právo ovplyvnené vnútroštátnym právom rôznych štátov. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj keď sa navzájom veľmi ovplyvnili, pričítateľnosť trestnej zodpoved nosti v ktoromkoľvek vnútroštátnom práve je potrebné odlíšiť od pričítateľnosti trestnej zodpovednosti v medzinárodnom trestnom práve. 106 Najznámejším príkladom tohto ovplyvňovania a tiež príkladom snahy trestne pos tihnúť všetkých, ktorí sú zapojení do páchania trestnej činnosti, ktorá ohrozuje medzi- národný mier a bezpečnosť ľudstva a človeka, je rozpracovanie konceptu spoločný zločinný podnik (ďalej aj JCE z angl. joint criminal enterprise ), ktorý ad hoc tribunály rozpracovali napriek tomu, že v príslušných článkoch ich štatútoch neexistujú žiadne ustanovenia, ktoré by tento koncept zodpovednosti obsahovali. Ide o zodpovednosť vyplývajúcu zo spoločného cieľa, ktorú by bolo možné porovnať so zodpovednosťou vyplývajúcou zo spoločného plánu, s ktorou pracoval norimberský tribunál. Vlajkovou loďou tohto konceptu je odvolacie rozhodnutie v prípade Tadić , 107 v ktorom sa ICTY zameral na účel čl. 7 Štatútu ICTY a konštatoval, že tento článok nevylučuje tie spôsoby účasti na páchaní zločinov podľa medzinárodného práva, ku ktorým dôjde v prípade, kedy sa niekoľko osôb, ktoré majú spoločný cieľ, pustí do trestnej činnosti, ktorú po tom vykonajú spolu alebo prostredníctvom niektorých členov uvedeného množstva ľu dí. 108 Pri odôvodnení svojho rozhodnutia Odvolací senát ICTY poukázal na kolektívnu podstatu väčšiny zločinov podľa medzinárodného práva a z hľadiska medzinárodno právnych noriem na medzinárodnú obyčaj, ktorú preukázal rozhodnutiami vnútroštát nych orgánov. 109 Podľa ICTY je možné relevantné prípady rozdeliť do troch skupín, a to na spoluspáchanie zločinu, na tzv. prípady koncentračných táborov a na situáciu vopred nedohodnutého zločinu, kedy sú zločiny spáchané členmi skupiny mimo spo ločného cieľa, ale ako jeho predvídateľný dôsledok. Pre actus reus tejto zodpovednosti je potrebné, aby šlo o skupinu osôb (nie nutne formálne organizovanú) 110 so spoločným plánom (nie nutne vopred vypracovaným) 111 obsahujúcim spáchanie príslušného zloči nu, na ktorom má podozrivý účasť (nie podstatnú, angl. substantial , ale aspoň značnú, angl. significant ). 112 Mens rea sa pre všetky tri skupiny líši. V prípade prvej skupiny ide o úmysel spáchať konkrétny zločin. Pre zodpovednosť v rámci druhej skupiny je dôležitá osobná znalosť systému zlého zaobchádzania ako aj úmysel ho svojím konaním podpo 106 Šturma, op. cit ., str. 152. 107 Spoločný zločinný podnik sa ako koncept predložil v súvislosti s osobnou zodpovednosťou Tadića za smrť 5 mužov, ktorých ich rodiny našli mŕtvych, no Tadićovi nebolo možné dokázať, že bol prítomný pri ich vraždách, len pri ich vyčleňovaní od žien a detí a vyvádzaní z dediny. 108 ICTY, Prokurátor v. Tadić, IT-94-1-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 15. júl 1999 (ďalej aj Tadić 1999), ods. 189–190. 109 Ibid . 110 Ibid ., ods. 227. 111 Ibid . 112 ICTY, Prokurátor v. Brđanin , IT-99-36-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 3. apríl 2007, ods. 430.

23