NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

riť. Tretia skupina si okrem úmyslu zúčastniť sa na trestnej činnosti vyžaduje v prípade spáchania iného zločinu ako dohodnutého aj ochotu prevziať riziko, že k takému zloči nu by mohlo dôjsť. 113 ICTY si po svojom rozhodnutí vo veci odvolania v prípade Tadić vyslúžil kritiku, ktorá sa sústreďovala na otázku viny v predložených prípadoch. 114 Povaha zodpovednosti v prípade spoločného zločinného podniku je totiž dôležitá preto, 115 lebo napr. ak ide o primárnu zodpovednosť páchateľa, môžu im napomáhať aj spoluúčastníci ako spo lupáchatelia. Ale ak ide o sekundárnu zodpovednosť, už nie je možné následne hovoriť o pomoci či podpore pri spáchaní príslušného zločinu. 116 Napriek kritike ICTY koncept spoločného zločinného podniku naďalej vo svojich rozhodnutiach aplikoval. 117 ICC vo svojej judikatúre nenadviazal na túto formu zodpovednosti, a to aj napriek tomu, že samotný ICTY poukázal pri predstavovaní konceptu JCE na Rímsky štatút, a to na jeho čl. 25 ods. 3 písm. d). 118 ICC však vo svojich rozhodnutiach uviedol, že rozhodujúcim prvkom individuálnej trestnej zodpovednosti je objektívna stránka prí slušného zločinu, pričom ICTY v rámci JCE zdôrazňoval jeho subjektívny prvok. 119 Práve judikatúra ICC vo vzťahu k čl. 25 ods. 3 Rímskeho štatútu poukazuje na potreb nú interpretáciu objektívneho prvku zločinov podľa medzinárodného práva, osobitne ak v Rímskom štatúte sa prvku mens rea nevenuje samostatný článok. Ako už bolo uvedené, prvá forma trestnej zodpovednosti jednotlivca poukazuje na spáchanie zločinu podľa medzinárodného práva ako takého. Ad hoc tribunály vo svo jej rozhodovacej praxi poukazovali od začiatku na to, že spáchanie zločinu je predovšet kým fyzickým spáchaním zločinu samotným páchateľom, 120 čím sa zakladá primárna alebo priama zodpovednosť. 121 Zároveň však tieto tribunály po prijatí Rímskeho štatútu upriamili pozornosť na skutočnosť, že pojem spáchania zločinu podľa medzinárodného práva je dostatočne široký na to, aby zahrnul aj iné spôsoby jeho spáchania, osobitne, aj keď nie sú výslovne spomenuté v príslušných článkoch štatútov. 122 V prípade Rímskeho štatútu sú tieto spôsoby spomenuté už vyššie, ide o priame alebo nepriame spáchanie zločinu a spáchanie zločinu prostredníctvom tretej osoby. Spoluspáchanie zločinu tak už nie je formou spoluúčasti na zločine, ale samostatnou formou spáchania zločinu. 123 Je Tadić 1999, op. cit ., ods. 228. 114 Van der Wilt, H.: Joint Criminal Enterprise: Possibilities and Limits. In: 91 (5) Journal of Internalional Criminal Justice 2007. Pozri tiež Badar, M.: Just Convict Everyone! Joint Perpetration: From Tadić to Stakić and Back Again. In 2 International Criminal Law Review 2006, str. 293–302. 115 To je tiež dôvod, prečo je JCE detailnejšie vykreslená práve tu ako v 7. kapitole tejto monografie. 116 Cryer, R., Friman, H., Robinson, D., Wilmshurst, E.: An Introduction to International Criminal Law and Procedure. 2. vyd. Cambridge: Cambridge University Press 2010, str. 372. 117 Celkovo sa však koncept JCE skonsolidoval na tzv. vodcovské prípady. Pozri napr. ICTY, Prokurátor v. Krajišnik , IT-00-39-T, rozsudok Senátu, 27. september 2006. 118 Tadić 1999, op. cit ., ods. 222. 119 See also nižšie kapitolu č. 7 o účastníctve. 120 Tadić 1999, op. cit ., ods. 188. 121 ICTY, Prokurátor v. Delacić a ost., IT-96-21-A, rozsudok Odvolacieho senátu, 20. február 2001 (ďalej aj Delacić 2001). 122 ICTY, Prokurátor v. Stakić , IT-97-24-T, rozsudok Senátu, 31. júl 2003, ods. 438 a nasl. 123 Van Sliedregt, op. cit ., str. 71 a nasl. 113

24