NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Hoci nejde o žiaden výslovný zoznam, z dôležitých medzinárodných dokumentov je možné uviesť predovšetkým hodnotu ochrany mieru a bezpečnosti ľudstva a tiež blaho medzinárodného spoločenstva a človeka ako takého. 175 Z tohto dôvodu sa medzi tzv. kľúčové zločiny podľa medzinárodného práva nezaraďuje napr. pirátstvo, a to aj napriek tomu, že ide o konanie, ktoré môže trestne stíhať ktorýkoľvek štát a ktoré poukazuje na pirátov ako na nepriateľov ľudstva (lat. hostis humani generi ). Cieľom takejto právnej úpravy však od počiatku nebola ochrana hodnôt medzinárodného spoločenstva, ale spo ločný záujem bojovať proti nebezpečenstvu, ktorý štáty neboli schopné zvládnuť samé aj z toho dôvodu, že k jeho páchaniu dochádzalo na šírommori, t. j. mimo územia štátov. 176 Napriek rozličným zoznamom zločinov podľa medzinárodného práva 177 sa v súčasnosti za kľúčové zločiny podľa medzinárodného práva považuje zločin agresie, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a genocída. 178 Práve tieto zločiny sú svojou podstatou zamerané proti hodnotám, ktoré sú dôležité pre medzinárodné spoločenstvo ako celok a potreba stíhania ktorých sa vykryštalizovala v 20. storočí, kedy sa zintenzívnila jednak spolupráca štátov a jed nak sa dôsledky týchto zločinov naplno preukázali a primäli tak štáty, aby na tieto materiálne pramene medzinárodného práva reagovali aj prijatím formálnych prameňov práva. Úprava vojnových zločinov na medzinárodnej úrovni vychádzala z vnútroštátnych právnych úprav, vrátane rôznych vojenských manuálov. Na medzinárodnej úrovni pria me trestné stíhanie tohto konania stanovila po 1. svetovej vojne Versaillská zmluva, na základe ktorej nemecká vláda uznala právo spojencov a pridružených mocností trest ne stíhať vojenskými súdmi osoby, ktoré boli obvinené zo spáchania činov v rozpore so zákonmi a zvyklosťami vojny. 179 Osobitným míľnikom bol norimberský a tokijský tribunál, no ďalší vývoj sa spočiatku obmedzil na klasické medzištátne zmluvy, ktoré kri minalizovali určité konanie a vyžadovali od štátov, aby toto konanie trestne stíhali alebo podozrivých za účelom trestného stíhania vydali. 180 Až prijatie štatútov ad hoc tribunálov a neskôr Rímskeho štatútu znamená v prípade vojnových zločinov ďalší posun, a to aj pre ozbrojené konflikty, ktoré nemajú medzinárodný charakter. Práve v súvislosti s tými to konfliktmi viac vystúpila do popredia (ako zmysel kriminalizácie vojnových zločinov) aj potreba zabezpečiť, aby sa aj v čase vojny rešpektovala základná úroveň ľudskosti, aby sa aj hrozbou trestnej sankcie zminimalizovali škody na ľudských životoch a kultúrnych hodnotách, ku ktorých v prípade vojnového konfliktu bezpochyby dochádza. V prípade Bellelli, R. (ed.): International Criminal Justice. Law and Practice from the Rome Statute to Its Review . Farnham – Burlington: Ashgate 2010, str. 176. 175 Pozri Návrhy kódexu zločinov proti mieru a bezpečnosti ľudstva, tiež Rímsky štatút. 176 Cassese, op. cit ., str. 12. 177 Asi najznámejší a zároveň najdlhší zoznam týchto zločinov je zostavený podľa kritéria dostatočného medzinárodného záujmu o zaradenie konkrétnych zločinov do medzinárodnej zmluvy, ktorý zaväzuje zmluvné strany k ich kriminalizácii a trestnému stíhaniu, príp. k ostatným krokom potrebným k ich potlačeniu. Pozri Bassiouni, M. Ch., Wise, E. M.: Aut Dedere Aut Judicare: The Duty to Extradite or Prosecute in International Law . Dordrecht, Martinus Nijhoff Publishers 1995, str. 5–7. 178 Broomhall, B.: International Justice and the International Criminal Court. Oxford: Oxford University Press 2003, str. 10. 179 Čl. 228 Versailleskej zmluvy. 180 Ženevské dohovory z roku 1949, Dodatkový protokol I z roku 1977, tiež čl. 28 Haagskeho dohovoru o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu z roku 1954.

35