NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

medzinárodných ozbrojených konfliktov sa štáty oveľa viac sústreďovali na recipročné výhody súvisiace s odstrašujúcim efektom ako v prípade nemedzinárodných; napokon sa však časom vykryštalizovalo medzinárodnoprávne pravidlo o neaplikovaní reciprocity v prípade právnych povinností humanitárneho charakteru, ktoré sa uplatňuje tak v me dzinárodných ako aj nemedzinárodných ozbrojených konfliktoch. 181 Na rozdiel od vojnových zločinov, zločiny proti ľudskosti (a genocída) nevychádza jú z vnútroštátnych právnych poriadkov, ale priamo z medzinárodnej právnej úpravy. Jej prelomovým vývojovým míľnikom bolo prijatie Charty norimberského tribunálu. Hoci boli zločiny proti ľudskosti spočiatku definične priamo prepojené s vojnovým konflik tom, časom táto podmienka zanikla. No napriek tomu, že genocídu štáty v roku 1948 kriminalizovali medzinárodnou zmluvou, v ktorej dokonca počítali so zriadením medzi národnej trestnej inštancie a podpora ktorej čoskoro vytvorila aj medzinárodné obyčajo vé pravidlo upravujúce zodpovednosť za genocídu tak jednotlivca, ako aj štátu, zločiny proti ľudskosti na „svoju“ medzinárodnú zmluvu ešte len čakajú. Akoby štáty uznávali relevantnosť tohto zločinu podľa medzinárodného práva iba v súvislosti s nacistickým režimom a hrôzami 2. svetovej vojny. Zločiny proti ľudskosti tak museli čakať na ďalší vývoj až na štatúty a judikatúru ad hoc tribunálov a ICC. A na svoju vlastnú klasickú medzištátnu zmluvu až na 21. storočie. 182 Zločin agresie je osobitným, pravdepodobne najkontroverznejším, zločinom podľa medzinárodného práva. 183 Niet pochýb, že ide o zločin podľa medzinárodného práva a tiež o závažné protiprávne konanie štátu. Napriek tomu bolo pre štáty problémom definovať si mimo norimberského procesu zločin agresie, keďže medzi zodpovednos ťou jednotlivca a zodpovednosťou štátu je zjavné prepojenie, existencia ktorého akoby ohrozovala osobitné postavenie Bezpečnostnej rady OSN, a to najmä jej stálych čle nov. Hoci štáty boli neskôr schopné prijať rezolúciu, ktorá definične upravovala akt agresie, 184 na definíciu zločinu agresie bolo potrebné počkať oveľa dlhšie. Kontroverzie týkajúce sa tohto zločinu podľa medzinárodného práva zasiahli aj Rímsku konferenciu a vytvorili situáciu, kedy sa splnomocnení zástupcovia nedokázali dohodnúť na definícii zločinu agresie a podmienok jurisdikcie Súdu v tomto prípade, a to aj napriek tomu, že existovala norimberská definícia a nebolo problémom konštatovanie, že ak medzi národné právo považuje agresiu za protiprávny akt, tí, ktorí toto konanie naplánujú, iniciujú alebo uskutočnia, spáchajú zločin podľa medzinárodného práva a musia byť trestne zodpovední. 185 Väčšina nezrovnalostí sa prekonala počas hodnotiacej konferen cie v Kampale, kde napokon, napriek všetkým výnimkám a podmienkam, bola prijatá definícia zločinu agresie. V porovnaní s norimberským zločinom proti mieru je to oveľa dlhšia definícia a navyše boli v rámci jurisdikcie ICC stanovené ďalšie obmedzenia, väč 181 Pozri Medzinárodný súdny dvor, Právne dôsledky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (Juhozápadnej Afrike) pre štáty napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 276 (1970), poradný posudok vydaný dňa 21. júna 1971, ICJ Reports 1971, ods. 231; ICTY, Prokurátor v. Kupreškić a ost., IT-95 16-T, rozsudok Senátu, 14. január 2000, ods. 511, 517 a nasl. 182 Pre detailnejší rozbor medzinárodnoprávnej úpravy zločinov proti ľudskosti pozri nižšie analýzu šiestej norimberskej zásady v kapitole 6.3 tejto monografie. 183 Tomuschat, Ch.: The Legacy of Nuremberg. In: 4 Journal of International Criminal Justice 2006, str. 830. 184 Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 3314 (XXIX) zo 14. decembra 1974. 185 Porovnaj Rozsudok, op. cit ., str. 220.

36