NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

jednotlivca, nie je vyslovene upravená v Rímskom štatúte. Uvedené vyplýva jednak z toho, že ide už o všeobecne prijatý koncept a jednak z toho, že okolnosti vzniku a fungovania norimberského Tribunálu po 2. svetovej vojne a jurisdikčné právomoci stáleho Medzinárodného trestného súdu sú diametrálne odlišné. Obe súdne inštancie síce vznikli na základe medzinárodných zmlúv, ale v prípade norimberského procesu bolo vyslovene uvedené, že trestne stíhaní budú iba najvyšší nemeckí pohlavári, v prí pade v Haagu sídliaceho Súdu pro futuro je jurisdikcia ratione personae daná všeobecne. Na druhej strane, na Rímsky štatút ako medzinárodnú zmluvu sa vzťahuje aj Viedenský dohovor o zmluvnom práve, podľa ktorého strana sa nemôže odvolávať na ustanovenia svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy. V tejto súvislosti je vhodné podotknúť, že hoci neexistuje žiadna právna povinnosť implementovať medzi národné záväzky do vnútroštátneho právneho poriadku, existujú isté faktické okolnosti, ktoré štáty berú do úvahy, v prípade ICC ide o princíp komplementarity. 206 Vo vzťahu k uplatňovaniu tohto princípu majú štáty zvyčajne v úmysle kriminalizovať konanie, ktoré je zločinom v jurisdikcii ICC, pretože inak by neboli schopné tento zločin stíhať, čo by mohlo viesť k začatiu trestného stíhania samotným Súdom. 207 Napokon, hoci kľúčové zločiny podľa medzinárodného práva spadajú pod jurisdikciu ratione materiae ICC, čl. 22 ods. 3 Rímskeho štatútu stanovuje, že Rímsky štatút nebude mať vplyv na charakterizovanie akéhokoľvek správania ako trestného podľa medzinárodného práva nezávisle od Štatútu, čím uznáva, že môžu existovať aj iné zločiny podľa medzinárodné ho práva, ktoré však nie sú v jurisdikcii Súdu. Tým sa jednak necháva priestor na rozvoj medzinárodného obyčajového práva v tejto oblasti a jednak sa umožňuje vznik duálneho paralelného fungovania právnych režimov, a to pre zmluvné strany Rímskeho štatútu a pre ostatné štáty, ktoré ním nie sú viazané, hoci sú aj naďalej viazané medzinárodnou obyča jou, ktorá je podstatná pre definíciu konania ako zločinu podľa medzinárodného práva. Hoci druhá norimberská zásada, tak inovatívna a originálna po 2. svetovej vojne, nie je ako taká výslovne uvedená v Rímskom štatúte, jej jadro sa v ňom de facto nachá dza, pretože inak by Súd nebol funkčný vo svojej podstate ako medzinárodný súdny orgán, ktorý trestne stíha podozrivých zo spáchania najzávažnejších zločinov podľa me dzinárodného práva, a to bez ohľadu na to, či je ich konanie trestné podľa vnútroštátne ho práva toho ktorého štátu. Táto zásada dosahovania spravodlivosti na medzinárodnej úrovni sa tak v procese vývoja medzinárodného trestného práva ako jeho základná zá sada utvrdila. 206 Princíp komplementarity je chrbtovou kosťou Rímskeho štatútu, ktorý vytvoril súdny orgán, ktorý je doplnkový k vnútroštátnym súdnym orgánom v tom zmysle, že môže vykonávať svoju jurisdikciu iba v tom prípade, ak štáty, zmluvné strany, nie sú ochotné alebo schopné trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania zločinov v jurisdikcii Súdu. Pozri čl. 1, 17 a 18 Rímskeho štatútu. Pozri tiež napr. Stahn, C.: Admissibility Challenges before the ICC: From Quasi-Primacy to Qualified Deferrence? In: Stahn, C. (ed.): The Law and Practice of the International Criminal Court . Oxford: Oxford University Press 2015, str. 228 a nasl. 207 Pre bližšie informácie k spúšťacím mechanizmom vykonávania jurisdikcie ICC pozri napr. Šturma, P.: Princíp komplementarity a spouštěcí mechanizmus Mezinárodního trestního soudu. In: Medzinárodný trestný súd na začiatku 21. storočia . Zborník z medzinárodnej konferencie, 27. september 2006. Bratisla va: Slovenská spoločnosť pre medzinárodné právo 2006, str. 21 a nasl.

39