NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

3 TRETIA NORIMBERSKÁ ZÁSADA – ZÁSADA IRELEVANTNOSTI OFICIÁLNEHO POSTAVENIA Skutočnosť, že osoba, ktorá spáchala čin, ktorý je zločinom podľa medzinárod ného práva, konala ako hlava štátu alebo zodpovedný zástupca vlády, nezbavuje túto osobu zodpovednosti podľa medzinárodného práva. Trestná zodpovednosť jednotlivca na medzinárodnej úrovni ako taká vychádza z vnútroštátnych právnych poriadkov, otázku jej aplikovateľnosti aj na najvyšších pred staviteľov však bytostne ovplyvňuje medzinárodné právo, pretože sa jednak týka naj vyšších predstaviteľov štátu a jednak zasahuje do medzištátnych vzťahov a samotnej podstaty koexistencie a spolupráce štátov. Súčasťou tejto oblasti medzinárodného práva je funkčné prepojenie zvrchovanosti štátov a postavenia predstaviteľov štátov, ktoré sa pretavilo do podoby právneho inštitútu imunít. Z dôvodu potreby vysvetlenia jeho jed notlivých prvkov a súvislostí je po analýze zodpovednosti najvyšších predstaviteľov štátu počas norimberského procesu súčasťou tejto kapitoly aj kratší exkurz práve k právnemu inštitútu imunít. 3.1 Zodpovednosť najvyšších predstaviteľov štátu počas norimberského procesu Tretia norimberská zásada formulovaná Komisiou OSN pre medzinárodné právo vychádza z čl. 7 Charty norimberského Tribunálu. Tribunál sa jasne vyjadril, že zásada medzinárodného práva, ktorá za istých okolností ochraňuje zástupcov štátu, sa nemôže aplikovať na konanie, ktoré je medzinárodným právom odsúdené ako trestné. 208 Cieľom uvedeného prístupu bolo, aby sa autori týchto činov nemohli schovávať za svoje oficiál ne postavenie, aby unikli potrestaniu. 209 Komisia uvedenú zásadu odôvodnila komentá rom z norimberského Rozsudku, podľa ktorého ten, kto porušuje zákony vojny, nemôže získať imunitu počas toho, ako vykonáva právomoci štátu, ktorý sa schválením tejto činnosti posúva mimo svojej pôsobnosti podľa medzinárodného práva. 210 Tento komen tár tak vychádza z toho, že ak by štát prekročil svoje právomoci vyplývajúce z medziná rodného práva, jeho predstaviteľ by sa nemohol odvolávať na osobnú nedotknuteľnosť vyplývajúcu z rovnakého súboru medzinárodnoprávnych pravidiel. 211 Uvedené sa týka aj otázky prípadného zníženia trestu, hoci na rozdiel od Charty, ktorá na konci svojho čl. 7 uvádza neaplikovateľnosť imunít s cieľom zníženia trestu, sa Komisia pri formulovaní

208 Rozsudok, op. cit ., str. 223. 209 Ibid . 210 Ibid .

211 V tomto prípade je vhodné mať na pamäti rozsudok Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti v prípade S. S. Lotus, podľa ktorého je štát pri výkone svojej suverenity mimo svojho územia obmedzený len v niektorých prípadoch zakazujúcimi povinnosťami, nie všeobecným zákazom en bloc . Pozri S. S. Lotus , Francúzsko v. Turecko, rozsudok, 7. september 1927, séria A, č. 10, str. 19.

40