NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Hoci je formulácia tretej norimberskej zásady hmotnoprávnou dikciou (zamieta zbavenie sa zodpovednosti), spája sa práve s problematikou zákazu aplikácie imunít najvyšších predstaviteľov. Inštitút imunít je pritom ako taký procesným inštitútom. 217 Imunity predstaviteľov štátu vyplývajú zo zásady par in parem not habet imperium (lat. rovný nemôže vládnuť rovnému) a zodpovedajú tak zásade suverénnej rovnosti. 218 Priznanie imunity je prekážkou konania, čo v podstate znamená nemožnosť jeho za čatia alebo pokračovania. 219 Pod pojmom imunita tak rozumieme právo byť vyňatý, resp. povinnosť vyňať právny subjekt spod právomoci súdneho orgánu iného štátu, resp. medzinárodnej organizácie. 220 Táto zásada má však svoje hranice, ktoré záležia od spo mínaného typu právneho subjektu, ktorému imunita prislúcha, ako aj od toho, v akom prameni medzinárodného práva má priznanie imunity svoj pôvod. Oslobodenie spod právomoci súdov iného štátu, resp. medzinárodnej organizácie, nie je výsledkom bezúčelného vývoja. Znamená ochranu špecifických záujmov – dôs tojnosti cudzieho štátu, jeho orgánov a reprezentantov, umožňuje splnenie ich úloh. Všeobecným účelom imunít je podporovať vzájomnú spoluprácu a priateľské vzťahy medzi štátmi. Pôvod konceptu imunít je odôvodňovaný rôznymi teóriami. 221 Ako prvá bola vypracovaná teória exteritoriality, podľa fikcie ktorej sa zástupca štátu nachádza na teritóriu vysielajúceho štátu, a preto je vyňatý spod jurisdikcie štátu prijímajúce ho. Na základe reprezentačnej teórie sa zástupca štátu podieľa na imunite svojho štátu. Najmladšia, v súčasnosti prevládajúca teória, je teóriou funkčnosti. Tá odôvodňuje mi moriadne postavenie reprezentanta štátu potrebnosťou vykonávania nepostrádateľných štátnych funkcií. 222 Existencia inštitútu imunity a jej priznanie však neznamená, že sa rešpektuje po rušovanie medzinárodného práva. 223 V prípade najzávažnejších zločinov podľa medzi národného práva ide často o kogentné normy, no aj v takomto prípade treba rozlišovať predovšetkým fórum, na ktorom by bolo možné páchateľov týchto zločinov trestne stí hať a druh imunít, ktorý je možné neaplikovať. Otáznou je v niektorých prípadoch tiež jurisdikcia príslušného súdneho orgánu z hľadiska plynutia času (jurisdikcia ratione temporis ). V prípade najvyšších štátnych predstaviteľov ide o osoby, ktoré požívajú tak funkč nú ako aj osobnú imunitu. K týmto subjektom patrí v prvom rade najvyšší orgán, ktorý reprezentuje štát v jeho medzinárodných vzťahoch, a to hlava štátu, ktorá reprezentuje štát bez toho, aby bola sama ako taká subjektom medzinárodného práva. V minulosti bola osoba monarchu nerozlučne spätá so stelesnením štátu, čo vyjadruje aj známy vý Prípad trestného zatykača , op. cit ., ods. 60. 218 Porovnaj Charta OSN, čl. 2 ods. 1. Pozri tiež Správa Komisie (Správa Pracovnej skupiny o jurisdikčných imunitách štátu a ich majetku), ILC Yearbook 1978, vol. II, 2, str. 153. Pozri však aj Yang, X.: State Immunity in International Law . Cambridge: Cambridge University Press 2012, str. 51. 219 Prípad trestného zatykača , op. cit ., ods. 60. 220 Šturma, P., Chovancová, K., Šmigová, K., Větrovský, J.: Immunities of States and Their Officials in Con temporary International Law. Passau – Berlin – Prague: rw&w Science & New Media 2017, str. 9. 221 ILC Yearbook , 1958, vol. II, str. 94–95. 222 Pozri Preambulu Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. 223 Prípad trestného zatykača , op. cit ., ods. 60 a nasl. 217

42