NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

rok – L´Etat, c´est moi – štát, to som ja. 224 V tomto zmysle bola hlava štátu identická so štátom, ktorý reprezentovala a nemohla byť postavená pred súd iného štátu. Dnes je hlava štátu ako súkromná osoba oddelená od nositeľa vnútroštátnych a medzinárodných právomocí a funkcií. No hoci je hlava štátu v súčasnosti „len“ formálnym predstavite ľom štátu, stále ho stelesňuje a zastupuje. V oblasti medzinárodného obyčajového práva sa vytvorilo všeobecne platné pravidlo, že hlava štátu požíva zásadne plnú, tzv. absolútnu imunitu. Obdobná imunita sa priznáva napr. aj ministrovi zahraničných vecí. 225 Pri osobnej imunite sa jej vznik, trvanie a zánik riadi ustanovením do úradu a zotr vaním v ňom. Neobmedzene platí pravidlo absolútnej imunity len dovtedy, pokiaľ je jej nositeľ v úrade. Po ukončení funkcie nastupuje pravidlo tzv. relatívnej imunity, pre ktoré je potrebné rozlišovať medzi imunitou ratione personae a imunitou ratione materiae . 226 Ak koná zástupca štátu ako predstaviteľ svojho úradu, ide o ratione materiae , čiže o konanie v úradnom postavení ( acts performed in an official capacity ). 227 Zástupca štátu je preto v tomto prípade chránený aj po skončení vykonávania svojho úradu, keďže jeho konanie je zastrešené imunitou, ktorá sa zvykne označovať aj ako funkčná imunita. 228 Imunita ratione personae sa týka súkromného konania príslušných osôb. Ide napr. o hla vu štátu, ktorá je v takýchto prípadoch chránená len počas zotrvania v úrade. Po ukon čení funkcie táto časť osobnej imunity zaniká a bývalí predstavitelia štátu môžu byť predvolaní pred súd zodpovedať sa za svoje protiprávne konanie, aj za to súkromné konanie, ku ktorému došlo v čase trvania funkcie. Dôvod pre uvedené rozlišovanie tkvie v tom, že imunita nemá chrániť osobu, ale česť štátu, ktorý tá osoba zastupuje. Tento dôvod na ochranu v prípade súkromného konania po ukončení funkcie odpadá. Najväčší problém teórie relatívnej imunity spo číva v určení hraníc medzi výsostným a súkromným konaním. V prevažujúcej miere sa uplatňuje zásada, že konkrétna činnosť sa neposudzuje podľa účelu, ale podľa svojej povahy. V mnohých prípadoch je nápomocné zodpovedať otázku, či by príslušný úkon mohol vykonať radový občan ako súkromná osoba. 229 Uvedený obsah konceptu imunít sa vyvinul z praxe štátov v konaní medzi štátmi. Preto by v súčasnosti mohla byť napr. bývalá hlava štátu predvolaná pred iný súd ako súd jej štátu, ak: 230 1. by bola zbavená imunity svojím štátom, ktorý zastupuje, 231 224 Výrok, ktorý sa pripisuje Ľudovítovi XIV., francúzskemu kráľovi, ktorým zdôraznil osobitosť a výlučnosť svojho postavenia. 225 Prípad trestného zatykača , op. cit ., ods. 51. 226 Akande, D., Shah, S.: Immunities of State Officials, International Crimes and Foreign Domestic Courts: A Rejoinder to Alexander Orakhelashvili. In: 22 (3) European Journal of International Law 2011, str. 817. 227 Komisia OSN pre medzinárodné právo, Štvrtá správa o imunite štátnych úradníkov z cudzej trestnej jurisdikcie, 67th session, A/CN.4/686, 29. máj 2015, str. 8.

228 Akande, Shah, op. cit ., str. 825. 229 Porovnaj Yang, op. cit., str. 59. 230

Prípad trestného zatykača , op. cit ., ods. 61. 231 Porovnaj čl. 32 ods. 1 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, ktorý sa týka diplomatických zástupcov. Zrieknutie sa imunity podľa čl. 32 ods. 2 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch je nezrušiteľné a musí byť výslovné. Platí však len pre prejednanie a rozhodnutie vo veci samej, nezahŕňa

43