NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

žiadostiam o spoluprácu, 237 musela príprava Rímskeho štatútu zohľadniť zásadu, podľa ktorej zo zmluvy nevznikajú tretiemu štátu žiadne záväzky bez jeho súhlasu. 238 Prijatá verzia čl. 27 Štatútu výslovne upravuje irelevantnosť oficiálneho postave nia, a to tak vo vzťahu k trestnoprávnej zodpovednosti všetkých osôb (čl. 27 ods. 1 Rímskeho štatútu), ako aj vo vzťahu k imunitám alebo osobitným procesným pravid lám, ktoré sa môžu pripájať k úradnému postaveniu osoby podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva (čl. 27 ods. 2 Rímskeho štatútu). Táto irelevantnosť oficiálneho postavenia sa prejavuje aj v tom, že netvorí vo svojej podstate alebo zo svojej podstaty dôvod na zníženie trestu. 239 Čl. 27 Štatútu upravuje rovnosť postavenia jednotlivcov vo vzťahu k oficiálnemu postaveniu, 240 nie ako normu uplatňujúcu sa ako zásadu spravod livého procesu, ani ako normu, ktorou sa rušia všetky procedurálne osobitosti vo vzťahu k oficiálnym predstaviteľom štátov. 241 Ide tak o normu, ktorá síce zdôrazňuje rovnosť všetkých bez rozdielu závisiaceho od ich postavenia, no nie o normu ochrany základ ných ľudských práv. 242 Podľa komentárov uznávaných právnikov sa tieto dva odseky často zmiešavajú, hoci plnia iné funkcie. 243 Prvý odsek je možné odvodiť od Charty i od štatútov ad hoc tribu nálov, druhý odsek nemá v medzinárodnom práve precedens. 244 Na rozdiel od druhého odseku, podľa ktorého je irelevantná imunita, ktorá je uznaná na základe vnútroštát neho alebo medzinárodného práva a týka sa vzťahov medzi štátmi, prvý odsek sa týka imunity upravenej vo vnútroštátnom práve, ktoré reguluje postavenie osoby v rámci štátu. Prvý odsek sa akoby týka postavenia osoby v rámci štátu, druhá časť čl. 27 Štatútu zase postavenia predstaviteľa štátu vo vzťahoch medzi štátmi. Irelevantnosť imunity pod ľa ods. 2 je stanovená tým, že sa jej zmluvné strany Štatútu jeho prijatím vzdávajú. 245 V súvislosti s čl. 27 Štatútu je potrebné poukázať aj na čl. 98 Štatútu, ktorý sa zaoberá spoluprácou v súvislosti so vzdaním sa imunity. Čl. 27 tak upravuje vzdanie sa imunity a čl. 98 spoluprácu v súvislosti s ňou (či už o ňu treba požiadať alebo sa jej príslušný štát vzdal). V zásade tento článok upravuje povinnosť Súdu, aby sa v rámci svojho konania sústredil na spoluprácu s tretími štátmi alebo vysielajúcimi štátmi, ktorých súhlas so vzdaním sa imunity alebo odovzdaním osoby je potrebný na to, aby dožiadané zmluvné strany nemuseli konať v rozpore so svojimi záväzkami podľa medzinárodného práva. 237 Predmetná rezolúcia výslovne uvádza povinnosť štátov spolupracovať s ICTY aj v prípade rozhodnutí podľa čl. 29 ICTY Štatútu, t. j. aj v prípade rozhodnutia o odovzdaní a preprave obvineného Medziná rodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu. 238 Pozri čl. 34 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. 239 Ide skôr o priťažujúcu ako poľahčujúcu okolnosť. Pozri tiež ICTR, Prokurátor v. Kambanda , 97-23-S, rozsudok Senátu, 4. september 1998, ods. 44. 240 Ide o oficiálne postavenie de iure aj de facto . Pozri tiež ICTY, Prokurátor v. Karadžić a ost., 95-5/18, rozhodnutie o žiadosti o odročenie, senát, 16. máj 1995, ods. 24. 241 ICC, Prokurátor v. Kenyatta, ICC-01/09-02/11, rozhodnutie o žiadosti obhajoby o podmienečnom ospravedlnení z priebežnej prítomnosti na procese, senát, 18. október 2013, ods. 112–115. 242 Tie sú v rámci systému Štatútu zohľadnené v čl. 21 Štatútu. 243 Schabas, W. A.: The International Criminal Court: A Commentary on the Rome Statute. 2. vyd. Oxford: Oxford University Press 2016, str. 596. 244 Ibid . 245 Ibid ., str. 600.

45