NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

túto skutočnosť do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť. 296 Najcitovanejšou vetou norim berského Rozsudku vo vzťahu k zákazu obhajoby z dôvodu vykonania rozkazu nad riadeného je pravdepodobne výrok, že skutočným testom, ktorý sa nachádza v rozlič ných stupňoch v trestnom práve väčšiny národov, nie je existencia rozkazu, ale či naozaj existoval v danej situácii morálny výber. 297 Obhajoba počas norimberského procesu sa preto sústredila na nedostatok slobodného výberu, ktorý súvisel s nátlakom nacistické ho režimu. Líšilo sa to od vnútroštátnych právnych poriadkov, ktoré nátlak spájali skôr s ľuďmi alebo prírodnými úkazmi. Počas norimberského procesu sa zdôrazňovalo, že len ak neexistuje žiadny morálny výber, môžeme hovoriť o nátlaku. Musí ísť o aktuálnu a skutočnú hrozbu, ktorej sa nedá vyhnúť, morálny nátlak nestačí. 298 Vo veci obhajoby z dôvodu vykonania rozkazu nadriadeného sa už tokijský tribunál sčasti odklonil od konceptu absolútnej i podmienenej zodpovednosti, a tak podľa čl. 6 Charty tokijského tribunálu uposlúchnutie rozkazu síce nebolo dôvodom na zbavenie zodpovednosti, ale bolo možné vziať do úvahy túto okolnosť plnenia rozkazu za účelom zmiernenia trestu. 299 V prípade tokijského tribunálu teda tiež nebolo možné ospravedl niť svoje konanie poukázaním na plnenie rozkazu, ale len poukázať na túto skutočnosť ako na poľahčujúcu okolnosť. Komisia, vychádzajúc z norimberskej Charty i Rozsudku, pri formulácii štvrtej zásady uviedla koncept tzv. podmienenej zodpovednosti. K tomu, že osoba konajúca podľa rozkazu vlády alebo nadriadeného, nie je zbavená zodpovednosti podľa medzi národného práva, pridala subjektívnu podmienku vyvinenia, t.j. predpoklad, že mala morálne na výber. 300 V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť ešte jeden aspekt. Ako už bolo uvedené pri 2. norimberskej zásade, počas 2. svetovej vojny vojaci plnili rozkazy, ktoré boli v súla de s vnútroštátnym právnym poriadkom. Takže ak by ich aj radoví vojaci preskúmali, rozpor s vnútroštátnym právnym poriadkom by nemohli identifikovať. Pre teoreticko a filozofickoprávny pohľad na problematiku obhajoby z dôvodu vykonania rozkazu nad riadeného je preto vhodné pozrieť sa na prípady tých najzávažnejších zločinov podľa me dzinárodného práva, ktoré sa dejú vo veľkom rozsahu, z iného uhla. Hannah Arendt vo svojom diele o banalite zla 301 analyzuje situáciu, v ktorej sa človek stáva akoby imúnnym voči svojou podstatou zjavne protiprávnym rozkazom, pretože sú v súlade s aktuálnym právnym poriadkom a človek im je vystavený na dennej báze. Aj povojnové nemecké súdy sa museli vyporiadať s touto otázkou. Neakceptovali obhajobu vykonávaním roz kazov a poukázali na porušenie vyššieho poriadku, a to prirodzeného. Každú právnu 297 Ibid . 298 Pozri aj nasledujúce procesy na vnútroštátnej úrovni, napr. U. S. v. Ohlendorf a ost. (tzv. prípad Einsatzgruppen ), UNWCC, Vol. VII, str. 91. Tiež prípad R. v. Finta , [1994] 1 S.C.R. 701, v ktorom Najvyšší súd Kanady dokonca pripúšťal obhajobu konania pod nátlakom aj vo vzťahu k podstate rozkazu, nie iba vo vzťahu k hrozbe, ktorá z rozkazu vyplynula. 299 Bližšie pozri napr. Dinstein, op. cit., str. 157. 300 ILC Norimberské zásady, op. cit., ods. 105. 301 Arendt, H.: Eichmann in Jerusalem. A Report on the Banality of Evil . New York, Londýn: Penguin Books 1994. 296 Ibid .

55