NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

nenia troch podmienok, ktoré musí dokazovať obhajoba. 316 Ide o skutočnosť, že osoba podliehala zákonnej povinnosti plniť príkazy vlády alebo príslušného nadriadeného, 317 zároveň táto osoba nevedela, že tento príkaz je nezákonný 318 a súčasne príkaz nebol zjavne nezákonný. 319 Predmetná výnimka čl. 33 Rímskeho štatútu tak kombinuje ob jektívne podmienky podriadenosti a zjavnej nezákonnosti so subjektívnou podmienkou vedomosti o povahe príkazu. Vo vzťahu k subjektívnej podmienke znalosti zákona ako takého je tiež dôležité uviesť, že podľa čl. 33 ods. 2 Rímskeho štatútu sú na účely toh to článku príkazy páchať genocídu alebo zločiny proti ľudskosti zjavne nezákonné, čo vytvára podmienky absolútnej zodpovednosti radových vojakov pre prípad týchto naj závažnejších zločinov podľa medzinárodného práva. Prijatie čl. 33 ods. 2 Rímskeho šta tútu bolo súčasťou kompromisu, aj keď vytvára akoby „druhotriedne“ zločiny, v tomto prípade vojnové zločiny a zločin agresie, ktoré sú pre vojaka v poli možno menej zjavné, príp. boli pre delegátov Rímskej konferencie menej závažné. 320 Otázkou však v tejto sú vislosti ostáva, či existujú vojnové zločiny, ktoré nie sú zjavne nezákonné, a preto by bolo možné v prípade ich spáchania čl. 33 Rímskeho štatútu využiť. 321 Ďalšou otázkou môže byť, či bolo potrebné, aby bola súčasťou Rímskeho štatútu obhajoba výkonom rozkazu, keďže Súd sa sústreďuje skôr na nadriadených ako na radových vojakov. 322 Odvolací se nát ICC však vo vzťahu k situácii v Demokratickej republike Kongo, keď interpretoval závažnosť zločinov, ktoré má Súd v jurisdikcii, poukázal aj na čl. 33 Rímskeho štatútu a zdôraznil, že Rímsky štatút sa týka všetkých, ktorí páchajú najzávažnejšie zločiny podľa medzinárodného práva, nielen vodcov. 323 Na rozdiel od norimberských zásad je čl. 33 Rímskeho štatútu uvádzaný tak, že explicitne zahŕňa tak príkazy nadriadeného ako aj príkazy zákona. Toto výslovné spres nenie na týka nespochybňovania toho, že príkaz môže byť vydaný nielen od nadria deného, ale môže vyplynúť aj z legislatívneho aktu, pričom nezáleží na jeho forme. 324 Z dikcie čl. 33 Rímskeho štatútu vyplýva, že medzi rozkazom a konaním musí byť príčinná súvislosť, navyše musí byť medzi nimi súlad. Ak by vojak plnil rozkaz mimo toho súladu, obhajoba výkonom rozkazu by nemohla byť aplikovateľná ani v prípade, 316 Van Sliedregt, op. cit. , str. 292. 317 Môže ísť o nadriadeného podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva, príp. o predpis medziná rodného alebo vnútroštátneho práva. 318 Ide o podmienku, pre ktorú platí princíp in dubio pro reo , čo vytvára relatívne silný argument pre podoz rivého. Z dikcie totižto vyplýva iba nutnosť zistenia, či osoba vedela, nie či mohla vedieť. 319 V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi špecializovanými jednotkami a radovými vojakmi. Bližšie pozri Van Sliedregt, op. cit. , str. 295. 320 Zimmermann, A.: Superior Orders. In: Cassese, A. et al. (eds.): The Rome Statute of the International Criminal Court: A Commentary . Oxford: Oxford University Press 2002, str. 972. 321 Hajdin, N.: Article 33. In: Klamberg, M., Nilsson, J. (eds.): Commentary on the Law of the Internati onal Criminal Court – The Rome Statute . Komentár je online dostupný na https://cilrap-lexsitus.org/ clicc/33/33, naposledy navštívené 19. februára 2022. 322 Ibid . 323 ICC, situácia v Konžskej demokratickej republike , ICC-01/04-169, Odvolací senát, Rozsudok o odvolaní prokurátora proti rozhodnutiu senátu prípravného konania I nazvanému „Rozhodnutie o prokurátorovej žiadosti o zatýkací rozkaz, čl. 58“, 13. júl 2006, ods. 78. 324 Hajdin, op. cit.

58