NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

subjektívne podmienky, splnením ktorých by obvinený mohol žiadať o zbavenie zod povednosti. Ak by sa osoba mylne domnievala, že je pod zákonnou povinnosťou plniť príkaz daného nadriadeného, ale nebola by, aplikovateľný by bol skôr čl. 32 Rímskeho štatútu (v tomto prípade problematika právneho omylu). V prípade, že by osoba konala pod nátlakom, bolo by jedno, či je príkaz v súlade s právom alebo nie, do úvahy by v ta komto prípade prichádzala skôr obhajoba podľa čl. 31 ods. 1 písm. d) Rímskeho štatútu, t. j. obhajoba konania pod nátlakom (angl. duress ). Či už vo vzťahu k negatívnej formulácii čl. 33 Rímskeho štatútu alebo vo vzťahu k vylúčeniu zločinov proti ľudskosti a genocídy z jeho aplikovateľnosti, problematika obhajoby na základe výkonu rozkazu môže byť upravená inak na vnútroštátnej úrovni. Ak by však šlo o príliš rozsiahlu možnosť aplikácie obhajoby výkonom rozkazu, Súd by mal stále možnosť na základe čl. 17 Rímskeho štatútu nepovažovať príslušné konanie za skutočné trestné stíhanie, pretože sa nevykonáva nezávisle a nestranne, ale spôsobom, ktorý za daných okolností nie je v súlade s úmyslom spravodlivo súdiť danú osobu, a tak využiť princíp komplementarity a začať osobu trestne stíhať sám. 331 4.4 Čiastkový záver Štvrtá norimberská zásada patrí medzi zásady, ktoré obzvlášť odzrkadľujú osobi tosti 2. svetovej vojny a s tým súvisiace špecifiká, ktoré sa premietli jednak do Charty a Rozsudku norimberského Tribunálu a jednak do formulácie norimberských zásad Komisiou OSN pre medzinárodné právo. Napriek tomu, že súčasťou ozbrojených kon fliktov sú obete na životoch a vojaci nie sú vo všeobecnosti za zabitie človeka trestne zodpovední, sú situácie, kedy je nutné preskúmať fungovanie ozbrojených síl a plnenie príkazov nadriadených. Uvedené platí napriek tomu, že podstatou efektívneho fungova nia armády je plnenie rozkazov. Dobrý vojak neskúma, dobrý vojak koná. Už pred 2. svetovou vojnou sa v jurisdikcii vnútroštátnych súdov rozhodovali prí pady, v ktorých sa pripustila obhajoba z dôvodu vykonania rozkazu, ale len za určitých podmienok; preto bolo možné v tejto súvislosti klasifikovať zodpovednosť vojakov ako tzv. podmienenú zodpovednosť. Hrôzy 2. svetovej vojny však viedli k prijatiu tzv. ab solútnej zodpovednosti, ktorá znemožňovala aplikovať obhajobu z dôvodu vykonania rozkazu per se , príslušné okolnosti bolo možné zvážiť len ako poľahčujúce okolnosti. Súviselo to jednak s tým, že aj keď boli rozkazy v súlade s vnútroštátnym zákonom, pre kročili normy prirodzeného práva a jednak s tým, že norimberský Tribunál trestne stíhal iba najvyšších pohlavárov. No už počas procesu sa skúmali možnosti morálneho výberu, t. j. koncept, ktorý sa stal súčasťou tak norimberského Rozsudku ako aj formulácií no rimberských zásad Komisiou OSN pre medzinárodné právo. Napriek rozličným snahám nemala problematika obhajoby z dôvodu vykonania rozkazu počas tzv. Studenej vojny žiadne kodifikačné úspechy, preto sa pri príprave štatútov ad hoc tribunálov vychádzalo z norimberskej skúsenosti. Výsledkom boli šta túty, ktoré vo vzťahu k obhajobe z dôvodu vykonania rozkazu stanovili tzv. objektívnu zodpovednosť. Napriek tomu sa v rozhodovacej praxi ad hoc tribunálov objavovali snahy sprístupniť obsah tejto obhajoby prostredníctvom inštitútu konania pod nátlakom.

331 Porovnaj čl. 17 ods. 2 písm. c) Rímskeho štatútu.

60