NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Skúsenosti ad hoc tribunálov viedli k prijatiu kompromisu medzi tzv. absolútnou a podmienenou zodpovednosťou. Podľa Rímskeho štatútu nie je možné zbaviť osobu trestnej zodpovednosti za spáchanie zločinov v jurisdikcii Súdu, pokiaľ nie sú kumula tívne splnené tri podmienky. Tieto podmienky vyžadujú objektívnu existenciu právnej povinnosti vykonať príkaz relevantnej osoby, o ktorom trestne stíhaná osoba jednak nevedela, že je nezákonný (subjektivizácia skúmaných podmienok) a samotný príkaz ne bol zjavne nezákonný. Objektivizácia poslednej podmienky je zdôraznená ods. 2 čl. 33 Rímskeho štatútu, podľa ktorého sú príkazy na páchanie zločinov proti ľudskosti a ge nocídy zjavne nezákonné. Pri štvrtej zásade nie je možné tvrdiť, že vývojom medzinárodného trestného práva došlo k jej spresneniu. Naopak, znenie Rímskeho štatútu nie je vývojom tejto norim berskej zásady, ale odklonom od nej. Dôležitým aspektom v tejto súvislosti však je, že Charta i Rozsudok norimberského tribunálu sa aktívne obhajobou z dôvodu vykonania rozkazu zaoberali a že sa stala súčasťou formulovaných norimberských zásad. Iný ob sah tohto konceptu v roku 1948 a neskôr v roku 1998 bol ovplyvnený predovšetkým tým, že v Norimbergu sídlil vojenský tribunál, ktorý trestne stíhal najvyšších pohlavárov za zločiny, ktoré sa už udiali, čo v podstatnej miere ovplyvnilo jeho založenie i fun govanie. V Haagu v súčasnosti sídli trestný súd, ktorý má právomoc pro futuro nad páchateľmi najzávažnejších zločinov podľa medzinárodného práva, ktorými môžu byť aj radoví vojaci. Tak ako väčšina súčasných vnútroštátnych právnych poriadkov, 332 aj jeho zakladajúci Rímsky štatút umožňuje obhajobu z dôvodu vykonania rozkazu, no za presne daných podmienok.

332 Van Sliedregt, op. cit. , str. 306.

61