NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

Tribunálu vo veci viny a neviny konečný a nebolo možné ho preskúmavať. Napriek tomu sa každý obžalovaný (okrem Kaltenbrunnera) odvolal. 343 O týchto odvolaniach rozhodo vala Spojenecká Kontrolná rada, ktorá ich 10. októbra 1946 jednohlasne zamietla. 344 Otázkou vo vzťahu k spravodlivému súdnemu procesu v prípade norimberského procesu je tiež právo na prezumpciu neviny. No aj v súvislosti s prezumpciou neviny je potrebné pozrieť sa na okolnosti, ktoré sprevádzali celý norimberský proces. Je pravdou, že vo vzťahu k norimberskému procesu sa často vyhlasovalo, že bol vytvorený s cieľom odsúdiť obžalovaných. 345 Ako však uviedol aj hlavný prokurátor USA Robert H. Jackson, prezumpcia neviny bola de facto súčasťou celého procesu. 346 Inak by nemal celý proces iný zmysel ako má divadelné predstavenie a jeho koniec by bol predvídateľný v prípade každého obžalovaného, vrátane formy trestu 3 obvinení boli prepustení. Spomedzi ďalších skutočností, ktoré boli a stále sú pri analýze norimberského procesu predmetom kritiky najčastejšie, je vhodné spomenúť tiež záležitosť dokazo vania miestoprísažnými vyhláseniami či možnosť trestného stíhania v neprítomnosti obvineného. 347 Často sa tiež kritizuje nedostatok profesionálnej etiky, ktorá sa vyvo dzuje z častej komunikácie ex parte , a to najmä medzi hlavným prokurátorom USA Robertom H. Jacksonom a sudcom USA Francis Biddlom, ktorí boli priatelia a bývalí kolegovia a ktorí sa akoby dojednávali v rámci pojednávania i mimo neho. 348 Vo vzťahu k všeobecnejším nedostatkom norimberského procesu, ktoré sa priamo nedotýkajú procesných elementov práva na spravodlivý súdny proces, sa najčastejšie vyskytuje kritika selektivity prípadov 349 a najmä porušovanie zásady nullum crimen sine lege , príp. nulla poena sine lege . 350 Jedným z podstatných prvkov obhajoby preto bolo poukázať na skutočnosť, že osobitne v prípade zločinu agresie a zločinov proti ľudskosti neexistovala v medzinárodnom práve norma, ktorá by upravovala definície týchto zloči nov, rovnako ani tresty za ne a že z toho dôvodu bol celý norimberský proces v rozpore s právom, ktoré je vlastné civilizovanému svetu. 351 Túto otázku však právna náuka riešila už predtým, ako sa začalo uvažovať nad kon krétnou formou vyporiadania sa s nacistickými pohlavármi. Plasticky to v svojom diele vykresľuje prof. Ečer, ktorý reagoval na prejav Sumnera Wellesa, štátneho tajomníka zahraničných vecí USA. Ten poukázal na to, že Komisia Spojených národov pre vy 343 Harris 2007, op. cit., str. 695. 344 Ibid. K ďalšiemu osudu odsúdených pozri napr. Harris, W. R.: The Legacy of Nuremberg. In: 39 Studies in Transnational Legal Policy 2008, str. 23 a nasl. 345 Porovnaj Cryer et al., op. cit ., str. 111. 346 Ehrenfreund, N.: The Nuremberg Legacy: How the Nazi War Crimes Trials Changed the Course of History. New York: Palgrave Macmillan 2007, str. 32.

347 Pozri napr. Hafetz, op. cit ., str. 13. 348 Ehrenfreund, op. cit. , str. 76–78.

349 K problematike selektivity prípadov vzťahujúcich sa výlučne na nemeckých štátnych príslušníkov pozri napr. Harding-Barlow, M.: International Law and the Nuremberg Trial. In: 65 South African Law Journal 1948, str. 379 a nasl. Tiež pozri Lock, T., Riem, J.: Judging Nuremberg: The Laws, the Rallies, the Trial. In: 6 German Law Journal 2005, str. 1821, že poukazovanie na vinu prokurátora z toho istého zločinu je

skôr taktikou ako obhajobou v zmysle medzinárodného trestného práva. 350 Bližšie pozri jednotlivé časti šiestej zásady v 6. kapitole tejto monografie. 351 Porovnaj Rozsudok, op. cit ., str. 219.

64