NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

šetrovanie vojnových zločinov sa bude zaoberať hlavne ľuďmi, ktorí sú priamo zodpo vední za vojnové zverstvá, pričom v tejto súvislosti pochyboval nad zodpovednosťou Hitlera. Dva dni na to, 10. októbra 1942, predložil prof. Ečer Londýnskemu medzi národnému zhromaždeniu (angl. London International Assembly , akoby predskokan Komisie Spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov) svoje memorandum o potrestaní vojnových zločincov, 352 v ktorom rozpracovával zločinnosť útočnej vojny. Zdôraznil, že útočná vojna je podľa vtedy aktuálneho medzinárodného práva zločinom nielen v zmysle mravnom, ale aj právnom, so všetkými dôsledkami, medzi ktoré patrí aj osobná trestná zodpovednosť tých, ktorí ju pripravili a rozpútali. 353 Pri svojej analýze interpretoval Briand-Kellogov pakt a upozornil na to, že pri výklade medzinárod ných zmlúv nie je možné ľpieť na ich doslovnom znení. 354 Londýnske medzinárodné zhromaždenie sa následne obdobne k útočnej vojne vyjadrilo vo svojej rezolúcii z dňa 12. októbra 1942. 355 Obžaloba vo vzťahu k zločinu agresie bola aj v rámci norimberského procesu po stavená na porušení Briand-Kellogovho paktu z roku 1928. Ten podpísalo aj Nemecko a ďalších 63 štátov, ktoré tým odsúdili útočnú vojnu ako prostriedok vedenia medziná rodnej politiky. Hoci tento pakt nedefinoval útočnú vojnu a ani pre jednotlivcov (ani štáty) nestanovoval v prípade jeho porušenia žiadne sankcie, obžaloba zdôraznila, že princíp nullum crimen sine lege je princípom spravodlivosti, nie obmedzením suvereni ty. Preto sa obžaloba sústredila nie na legalizmus, ale na otázku, či nacistickí pohlavári vedeli, že ich konanie bolo nesprávne. Analogicky sa to snažil odprezentovať prokurátor USA Telford Taylor, podľa ktorého sa obžalovaný z lúpeže nebráni tým, že ho pri krádeži obeť prekvapila, a tak ju musel zavraždiť, lebo inak by peniaze nezískal. 356 Ešte komplikovanejšie sa prezentovala trestnosť zločinov proti ľudskosti. Hoci sa obžaloba snažila pracovať s Haagskymi dohovormi z roku 1899 a 1907, do 2. svetovej vojny žiadna medzinárodná zmluva neupravovala povinnosti štátu vo vzťahu k zaob chádzaniu s vlastnými štátnymi príslušníkmi v rámci hraníc svojho teritória. 357 Preto sa obžaloba snažila prepájať obžaloby za spáchanie zločinov proti ľudskosti so spáchaním vojnových zločinov alebo zločinu agresie, t. j. prepájala zločiny proti ľudskosti s voj nou, či už jej prípravou alebo vedením. Silný argument poskytol aj Hans Kelsen, ktorý poukázal na vyšší princíp spravodlivosti. V rámci tohto argumentu postavil proti sebe princíp nullum crimen sine lege a vedomie o nemorálnosti konania. Spravodlivosti je 352 Memorandum The Punishment of War Criminals citované in: Ečer, B.: Vývoj a základy mezinárodního práva trestního: se zvláštním zřetelem k československé účasti na potrestání zločinů druhé světové války a zej ména na přípravě, zřízení a díle Mezinárodního vojenského tribunálu v Norimberku . Praha: Linhart 1948, str. 69. 353 Ibid . 354 Ibid . 355 UNWCC, op. cit ., str. 100. 356 Taylor, T.: Statement of the Prosecution. 30. august 1946. Trial of the Major War Criminals before the Interna tional Military Tribunal (vol. 22), Nuremberg: Secretariat of the Tribunal 1948, str. 280. Dokument je online prístupný na https://www.legal-tools.org/doc/d1427b/pdf/ [naposledy navštívené 19. februára 2022]. 357 Po 1. svetovej vojne sa dokonca proti termínu zločiny proti ľudskosti vymedzili aj USA. Bližšie pozri Ma tas, D.: Prosecuting Crimes against Humanity: The Lessons of World War I. In: 13 Fordham International Law Journal 1989, str. 87–90.

65