NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

mi. 431 Tribunál preto najprv všeobecne vyhlásil, že Charta bola vyjadrením medziná rodného práva existujúceho v čase jej prijatia. 432 Odmietol tvrdenie obhajoby, že agresia nebola zločinom podľa medzinárodného práva, pričom poukázal na Všeobecnú zmluvu o zrieknutí sa vojny z 27. augusta 1928 (už spomínaný Briand-Kellogov pakt), ktorý mal v roku 1939 šesťdesiattri zmluvných strán. Štáty, ktoré podpísali túto zmluvu alebo k nej pristúpili, odmietli do budúcna vojnu ako nástroj politiky a výslovne sa jej tým vzdali. 433 Preto, ak by sa k nej predsa len po podpísaní tohto paktu uchýlili, porušili by tým svoje medzinárodnoprávne záväzky. Tribunál navyše poukázal na to, že ak sa štát vyslovene vzdáva vojny ako nástroja politiky štátu, 434 je to zároveň aj potvrdenie, že ta káto vojna je v medzinárodnom práve nezákonná a že tí, ktorí plánovali a viedli takúto vojnu, spáchali zločin proti mieru. Vojna vedená za účelom riešenia medzinárodných sporov ako nástroj politiky štátu určite zahŕňa útočnú vojnu a takáto vojna je preto Briand-Kellogom paktom zakázaná. 435 Svoju interpretáciu Briand-Kellogovho paktu Tribunál podporil ďalšími medziná rodnými dokumentmi, ktoré odsúdili útočnú vojnu ako zločin podľa medzinárodného práva. Šlo napr. o návrh Zmluvy o vzájomnej pomoci pod záštitou Spoločnosti náro dov z roku 1923, ktorá vo svojom čl. 1 uviedla, že útočná vojna je medzinárodným zločinom. 436 Tiež preambula Protokolu Ligy národov o pokojnom urovnávaní medzi národných sporov z roku 1924 vyhlásila, že útočná vojna predstavuje porušenie solida rity členov Spoločnosti národov a že je medzinárodným zločinom. Preambula takisto zdôraznila, že zmluvné strany si želajú uľahčiť úplnú aplikáciu systému ustanoveného v zakladajúcom Pakte Spoločnosti národov pre mierové urovnanie sporov medzi štátmi a zabezpečiť potláčanie medzinárodných zločinov. Rovnaké vyhlásenie, že útočná vojna je medzinárodným zločinom, bolo prijaté aj v Deklarácii týkajúcej sa útočných vojen, ktorá bola prijatá Zhromaždením Spoločnosti národov 24. septembra 1927. Napokon, rezolúcia, ktorú prijalo 21 amerických štátov 18. februára 1928 na 6. medzinárodnej konferencii amerických štátov, jednomyseľne uviedla, že útočná vojna predstavuje me dzinárodný zločin proti ľudskému druhu. 437 Ako uviedla aj Komisia, v Charte ani v Rozsudku nebola uvedená žiadna definícia útočnej vojny, no Tribunál preskúmaním vyššie uvedených historických udalostí však prišiel k záveru, že niektorí z obžalovaných plánovali a viedli útočnú vojnu proti 12 štá tom, a preto boli vinní zo spáchania zločinov proti mieru. 438 To bolo pre Tribunál tiež 431 ILC Norimberské zásady, op. cit., ods. 110. 432 Rozsudok , op. cit., str. 218. Pre krátke zhrnutie argumentačného postupu Tribunálu v tejto veci pozri Forbes, G. W.: Some Legal Aspects of the Nuremberg Trial. In: 24 Canadian Bar Review 1946, str. 592 a nasl. 433 Pozri čl. 1 Briand – Kellogovho Paktu. 434 K zmene paradigmy od využívania vojny ako práva k vojne ako zločinu pozri bližšie Ferencz, B. B.: Enab ling the International Criminal Court to Punish Aggression, In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 565. 435 Rozsudok, op. cit ., str. 220. 436 K postupnému rozlišovaniu pojmov medzinárodný zločin a zločin podľa medzinárodného práva pozri vyššie 2. kapitolu tejto monografie. 437 Rozsudok, op. cit ., str. 221–222. 438 ILC Norimberské zásady, op. cit., ods. 113.

77