NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

dôvodom, prečo nepovažoval za potrebné preskúmavať ďalej definíciu útočnej vojny alebo rozsah, v ktorom bola táto útočná vojna tiež vojnou v rozpore s medzinárodnými zmluvami, dohodami alebo zárukami. 439 Napriek tomu sa venoval aspoň pojmom plá novania a prípravy útočnej vojny. Tieto pojmy nepovažoval Tribunál za potrebné jasne rozlíšiť, no obe považoval za potrebné na vedenie vojny, pričom podľa neho zahŕňali všetky fázy od prípravy vojny až po jej samotné vedenie. 440 Na rozdiel od Tribunálu sa Komisia pri formulácii norimberských zásad zaoberala pojmom rozpútanie vojny detailnejšie, keďže viacerí jej členovia sa obávali, aby sa zodpo vednosť za zločiny agresie nevyvodzovala voči všetkým uniformovaným. Podľa Komisie môžu zločin agresie spáchať iba vysokopostavení predstavitelia štátu, resp. armády a vo svojich komentároch vyjadrila presvedčenie, že tohto istého názoru bol Tribunál, ktorý na základe svojho konštitutívneho dokumentu trestne stíhal iba najvyšších nacistických pohlavárov. 441 Tento aspekt zločinu agresie bol tak prítomný v samotnej podstate no rimberského procesu a neskôr zreflektovaný aj počas Revíznej konferencie a v súvisiacej úprave Rímskeho štatútu. 442 Okrem definície útočnej vojny chýbala obhajobe počas norimberského procesu aj de finícia sprisahania, ktorá je súčasťou definície zločinu agresie. Tribunál uznal, že v Charte sa definícia sprisahania nenachádza, 443 no zároveň uviedol jeho význam, ktorý videl v jeho jasnom vymedzení v trestnom zámere. 444 Podľa Tribunálu je pre trestnosť sprisahania po trebné, aby sa neodvodzovalo od programových vyhlásení a politických cieľov, ale od exis tencie konkrétneho plánu rozpútať vojnu a určiť účastníkov v tomto pláne. 445 Za zločiny proti mieru boli počas norimberského procesu obžalovaní všetci, kto rých Tribunál stíhal. Z 21 prítomných na vyhlásení rozsudku 446 bolo osem obvinených uznaných vinnými za všetky činy podľa čl. 6 písm. a) Charty, traja len za účasť na vše obecnom pláne alebo sprisahaní. 447 6.1.3 Zločin agresie v ponorimberskom období Po norimberskom procese sa aj v oblasti úpravy zločinu agresie s napätím oča kával ďalší vývoj. Avšak na rozdiel od úpravy zločinov proti ľudskosti, kde bol napr. v roku 1948 prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia a na rozdiel od vojnových zločinov, kde boli roku 1949 prijaté Ženevské dohovory, v oblasti zločinu 442 Pozri čl. 25 ods. 3 bis Rímskeho štatútu. K vzťahu medzi zodpovednosťou radových vojakov a zločinom agresie však pozri napr. Rodin, D.: The Liability of Ordinary Soldiers for Crimes of Aggression. In: 6 Washington University Global Studies Law Review 2007, str. 591 a nasl. 443 Rozsudok, op. cit ., str. 225. 444 Ako je uvedené nižšie v 7. kapitole tejto monografie, zločin sprisahania bol v anglosaskej právnej kultúre samostatným zločinom. 445 Rozsudok, op. cit ., str 225. 446 Martin Bormann bol stíhaný in absentia , Robert Ley sa rozsudku nedočkal, počas procesu spáchal samo- vraždu. 447 Rozsudok, op. cit ., str. 365–366. 439 Rozsudok, op. cit ., str. 216. 440 Ibid . str. 224. 441 ILC Norimberské zásady, op. cit., ods. 117.

78