NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

štatútu. Prvá možnosť predpokladala, že zmena by sa vykonala podľa čl. 121 ods. 4 Štatútu. Cieľom bolo zachovať jednotný právny režim pre zločiny, nad ktorými má Súd jurisdikciu. Podľa tejto možnosti by sa okamihom prijatia zmeny 7/8 štátov, zmluvných strán, stala zmena Štatútu záväznou pre všetky zmluvné strany, vrátane štátov, ktoré by k Štatútu pristúpili neskôr. Dôležitým argumentom v prospech tohto názoru bola sku točnosť, že zločin agresie je súčasťou Štatútu a že štáty to svojím pristúpením k Štatútu akceptovali. Tento prvý prístup posilňoval aj vnímanie Štatútu ako celku, čo by aplikácia čl. 121 ods. 5 Štatútu neumožnila. Tá, naopak, znamenala, že štát by sa k zmene pripojil osobitným vlastným rozhodnutím, ktoré by musel urobiť pred tým, ako by akceptoval jurisdikciu nad zločinom agresie, ak by ho spáchal občan tohto štátu, zmluvnej strany, alebo ak by bol spáchaný na jeho území. V opačnom prípade by Súd vo vzťahu k danej situácii svoju jurisdikciu nemohol vykonávať. Oproti tomuto tzv. negatívnemu vníma niu čl. 121 ods. 5 Štatútu bol predstavený tzv. pozitívny postup, podľa ktorého by Súd mohol vykonávať svoju jurisdikciu voči štátu, ktorý prijal zmeny týkajúce sa zločinu ag resie. V každom prípade by výsledkom použitia čl. 121 ods. 5 Štatútu boli dva rozdielne režimy, ktoré by sa uplatňovali voči dvom skupinám štátov – tým, ktoré zmeny prijali a tým, ktoré tieto zmeny vyhlásili za neakceptované. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zahrnutie definície a podmienok výkonu ju risdikcie Súdom v prípade zločinu agresie na jednej strane mohol automaticky znamenať zmenu čl. 5 Štatútu. Keďže čl. 121 ods. 5 odkazuje na čl. 5, je zrejmé, že čl. 121 ods. 5 Štatútu by sa automaticky aplikoval. Na druhej strane, platnosť a použiteľnosť čl. 121 ods. 5 Štatútu vytvorila dosť otázok, a to najmä z toho dôvodu, že ukončenie diskusií o zločine agresie nemuselo nevyhnutne viesť k zmene čl. 5 Štatútu. K tomu dospela aj Pracovná skupina, podľa rozhodnutia ktorej definícia agresie nemusí byť včlenená pria mo do čl. 5 Štatútu. Prijala preto návrh, na základe ktorého by sa zločin agresie mohol zaradiť za vojnové zločiny ako 8 bis . Bolo to možné z toho uhla pohľadu, že odsek 5 člán ku 121 Štatútu sa netýka zločinu agresie, ale bol prijatý za účelom úpravy situácie, kedy by boli do Štatútu včlenené nové zločiny, ktoré nie sú upravené v čl. 5 ods. 1 Štatútu. Toto nie je prípad zločinu agresie, ten sa už ako zločin spadajúci pod jurisdikciu Súdu v Štatúte nachádza. Čl. 5 ods. 2 Štatútu by sa preto prijatím definície agresie a podmie nok výkonu jurisdikcie Súdu stal obsolétnym alebo by sa jednoducho zrušil. Podľa tohto tretieho postupu by čl. 5 ods. 2 Štatútu vyžadoval len „prijatie“ usta novenia, ktoré bude definovať zločin agresie, a určil by podmienky, za akých bude Súd vykonávať jurisdikciu v súvislosti s týmto zločinom. Súvisí to s tým, že čl. 5 ods. 2 Štatútu nehovorí nič o „zmene“. Následne by sa preto dalo vyvodiť, že na prijatie de finície zločinu agresie a podmienok vykonávania jurisdikcie Súdu stačí použiť čl. 121 ods. 3 Štatútu. Na druhej strane, Viedenský dohovor o zmluvnom práve jasne rozlišuje medzi prijatím zmeny medzinárodného dohovoru a súhlasom štátu byť zmenou viazaný. Aplikácia čl. 121 ods. 3 Štatútu by preto nedávala odpoveď na otázku, či sa v prípade za hrnutia zločinu agresie má postupovať podľa odseku 4 alebo odseku 5 čl. 121 Štatútu. 457 zmluvným stranám, ktoré zmenu neprijali, Súd nebude vykonávať jurisdikciu nad zločinom, ktorého sa zmena týka, ak ho spáchal občan tohto štátu, zmluvnej strany, alebo ak bol spáchaný na jeho území. 457 Všetky správy Pracovnej skupiny sú prístupné online na https://asp.icc-cpi.int/en_menus/asp/crime%20 of%20aggression/Pages/History-CoA.aspx [naposledy navštívené 19. februára 2022]. Pre podklady k Hodnotiacej konferencii, ako aj dokumenty, ktoré boli počas nej prijaté, pozri online https://asp.

81