NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

jeho časový aspekt. 497 Pri zapojení ozbrojených síl viacerých štátov je okrem dlhodobého hľadiska potrebné vziať do úvahy aj iné okolnosti. V prípade, že dva štáty sú spoločnou stranou v konflikte, ktorého opačnou stranou je ozbrojená opozičná skupina voči štátu alebo štátom, ide o nemedzinárodný ozbrojený konflikt. Ak by však šlo o štát, ktorý je zmluvnou stranou Doplnkového protokolu I a šlo by o národnooslobodzovacie hnutie, šlo by o medzinárodný ozbrojený konflikt a aplikoval by sa tento dohovor a Ženevské dohovory z roku 1949. Takáto právna kvalifikácia súvisí s čl. 1 ods. 4 Doplnkového pro tokolu I, ktorý uvádza, že medzi medzinárodné ozbrojené konflikty patria aj ozbrojené konflikty, v ktorých národy bojujú proti koloniálnej nadvláde a cudzej okupácii a proti rasistickým režimom, aby uplatnili svoje právo na sebaurčenie. Kvalifikácia nemedzinárodných ozbrojených konfliktov a stanovenie právnych no riem, ktoré sú počas ich trvania aplikovateľné, sú ešte komplikovanejšie. Ako už bolo uvedené, súvisí to s historickým vývojom ich právnej úpravy na medzinárodnej úrovni. Klasické medzinárodné verejné právo, ktorého súčasťou je aj medzinárodné humanitár ne právo, je právom upravujúcom vzťahy medzi štátmi. Od Vestfálskeho mieru v roku 1648 sa všetky štáty zdržiavali konania, ktoré by mohlo zasiahnuť do vnútorných zále žitostí iného štátu. To sa zmenilo až 2. svetovou vojnou, ktorá dala podnet na zmenu chápania pojmu „vnútorné záležitosti štátu“. Dôsledkom v oblasti medzinárodného hu manitárneho práva je prijatie základov právnej úpravy nemedzinárodných ozbrojených konfliktov. Nemedzinárodným ozbrojeným konfliktom sa Ženevské dohovory z roku 1949 venujú iba v jednom článku, spoločnom článku 3. Ide o článok, ktorý v skratke obsahuje základy humanitárneho konania, ktoré by sa malo brať do úvahy počas aké hokoľvek konfliktu. Aj z toho dôvodu sa označuje za miniatúrny ženevský dohovor. 498 Podľa spoločného čl. 3 Ženevských dohovorov z roku 1949 sa bude v prípade ne medzinárodného ozbrojeného konfliktu každá zo strán v konflikte spravovať aspoň tým, že s osobami hors de combat bude zaobchádzať ľudsky a nediskriminačne. Táto pozitívne stanovená povinnosť sa konkretizuje negatívnym spôsobom. Vo vzťahu k týmto osobám sa v spoločnom čl. 3 Ženevských dohovorov neuvádzajú konkrétne opatrenia, ale zaká zané konanie, a to: a) útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie, b) branie rukojemníkov, c) útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie, d) odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustanoveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku uznanú civilizovaný mi národmi za nevyhnutnú. Ľudské konanie je konkretizované aj pozitívne, a to v čl. 3 ods. 2 Ženevských doho vorov, podľa ktorého budú ranení a nemocní pozbieraní a ošetrení. Avšak podľa Štúdie Medzinárodného výboru Červeného kríža nie je význam „ľudského zaobchádzania“ Tadić 1995, op. cit ., ods. 70. 498 Pictet, J. (ed.): Commentary IV Geneva Convention . Ženeva: International Committee of the Red Cross 1958, str. 34. Pozri aj Prokurátor v. Kayishema a Ruzindama , ICTR-96-1-A, rozhodnutie senátu z 1. júna 2001, ods. 165. 497

92