NORIMBERSKÉ ZÁSADY AKO ZÁKLAD MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO PRÁVA

spresnený, keďže ide o presahujúci koncept. Všeobecne sa chápe, že detailné pravidlá medzinárodného humanitárneho práva vyjadrujú podstatu ľudského zaobchádzania. Tieto pravidlá však nevyjadrujú plný zmysel toho, čo sa chápe pod „ľudským zaobchá dzaním“, keďže tento pojem sa vyvíja v čase pod vplyvom zmien v spoločnosti. 499 Hoci je spoločný čl. 3 Ženevských dohovorov aplikovateľný iba na nemedzinárod né ozbrojené konflikty, materiálne sa aplikuje aj počas medzinárodných ozbrojených konfliktov. Ako to vyjadril Medzinárodný súdny dvor v prípade Nicaragua , spoločný čl. 3 predstavuje minimálne kritérium pravidiel medzinárodného humanitárneho práva pre oba druhy konfliktov. 500 Pri nemedzinárodných ozbrojených konfliktoch je potreb né pamätať na to, že sa pri nich okrem čl. 3 neaplikuje žiaden iný článok Ženevských dohovorov. To okrem iného znamená, že počas nich napr. nie je možné udeliť status vojnového zajatca. Inak je však v súčasnosti odpovedané na otázku, či je možné počas nemedzinárodného ozbrojeného konfliktu spáchať vojnový zločin a vážne porušenia Ženevských dohovorov. Keďže sa Ženevské dohovory z roku 1949 aplikujú iba počas medzinárodných ozbrojených konfliktov, samotný pojem vážne porušenia Ženevských dohovorov by nebolo možné stanoviť pri nemedzinárodných ozbrojených konfliktoch. Takéto bolo aj prvotné stanovisko ICTY. 501 Avšak o niekoľko rokov neskôr Odvolací senát toho istého súdneho orgánu rozhodol, že zachovávať právne rozlišovanie medzi dvomi právnymi režimami a ich právnymi následkami vo vzťahu k podobným aktom kvôli rozdielom v povahe konfliktu by ignorovalo samotný účel Ženevských dohovo rov. 502 Theodor Meron, v tom čase predseda ICTY, k tomu dodal, že neexistuje morálne zdôvodnenie a skutočne presvedčivý právny dôvod na to, aby sa s páchateľmi hrôz vo vnútroštátnych konfliktoch zaobchádzalo zhovievavejšie ako s tými, ktorí tieto hrôzy páchali počas medzinárodných ozbrojených konfliktoch. 503 Medzinárodné humanitárne právo nestanovuje, kto určuje, či ide o nemedziná rodný ozbrojený konflikt. Je to jedna z osobitností medzinárodného práva ako takého; chýba v ňom centrálny rozhodovací orgán. ICTY však vo svojom rozhodnutí uviedol intenzitu konfliktu a jeho organizovanosť ako kvalifikačné predpoklady, ktoré pomáhajú určiť, či je spoločný čl. 3 Ženevských dohovorov aplikovateľný. 504 Tento čl. 3 Ženevských dohovorov z roku 1949 sa tak aplikuje v prípade konfliktu, ktorý zahŕňa organizované zložky jednak zo strany štátu a jednak zo strany protivládnych bojujúcich skupín alebo medzi bojujúcimi skupinami, pričom nejde o krátkodobé a ojedinelé akty násilia. Podľa znenia čl. 1 Dodatkového protokolu II tento protokol rozvíja a dopĺňa spo ločný čl. 3 Ženevských dohovorov. Faktom však ostáva, že tento protokol sa týka iba tých ozbrojených konfliktov, ku ktorým dochádza medzi ozbrojenými silami a disidents- kými ozbrojenými silami, nie medzi rôznymi ozbrojenými skupinami. Ďalším limi tom je kontrola časti územia štátu, ktorá ozbrojeným skupinám umožňuje viesť trvalé 499 Henckaerts, Doswald-Beck, op. cit ., pravidlo 87, str. 307–8. 500 Prípad vojenské a polovojenské aktivity v a proti Nikarague , ods. 218. 501 Tadić 1995, op. cit ., ods. 84. 502 Delacić a ost. 2001, op. cit. , ods. 172. 503 Porovnaj Meron, T.: International Criminalization of Internal Atrocities. 89 (3) American Journal of International Law 1995, str. 561. 504 ICTY, Prokurátor v. Tadić , IT-94-1-T, rozsudok Senátu, 7. máj 1997, ods. 562.

93