ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

pohybu kapitálu a platieb. Jednak sú v danej oblasti „povinnosti členských štátov… v po- rovnaní s ostatnými oblasťami spoločnej právomoci len obmedzené“ , a zmena právomoci na výlučnú sa tak uskutočnila len v nepatrnom rozsahu. 753 Predovšetkým však opatrenie prijaté v súvislosti s aktuálnou hospodárskou či politickou situáciou, ktoré nezaväzu- je všetky členské štáty okamžite vzhľadom na ich predúniové medzinárodné zmluv- né záväzky, nie je spôsobilé dosiahnuť ciele sledované predmetnými nástrojmi Rady uspokojivým spôsobom, prípadne úplne míňa svoj účel. 754 V tomto zmysle aj Súdny dvor zdôraznil, že „na dosiahnutie potrebného účinku týchto ustanovení je potrebné, aby sa opatrenia na obmedzenie voľného pohybu kapitálu mohli v prípade ich prijatia Radou ihneď použiť voči… (tretím) štátom, ktorých sa týkajú“ . 755 Následne zhodnotil, že pokiaľ sa opatrenie bude týkať zmluvných strán predúniových dohôd, neexistuje mechanizmus medzinárodného práva, ktorý by zabezpečil efektívne použitie a potrebný účinok opat- rení prijatých Radou. 756 S týmto účinkom sú totiž nezlučiteľné „lehoty spojené s každým medzinárodným vyjednávaním, ktoré by sa vyžadovalo pri opätovnej diskusii o predmetných dohodách“ , a použitie iných prostriedkov medzinárodného práva je vo svojich účinkoch príliš neisté. 757 Ďalej Súdny dvor odmietol tvrdenie, podľa ktorého svojim rozhodnutím priznáva čl. 351 ods. 2 ZFEÚ „príliš široký dosah“ a uviedol, že daný „rozsudok sa vôbec netýka povinností členských štátov za iných okolností a obmedzuje sa len na konštatovanie… že výkonu právomocí zverených Rade v oblasti pohybu kapitálu by mohla brániť samotná existencia predmetných dvojstranných dohôd a ich znenie“ . 758 Uvedený problém sa pritom netýka len predúniových dohôd, ale aj medzinárodných záväzkov štátov, do ktorých vstúpili v čase ich členstva v Únii. Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že podľa judikatúry Súdneho dvora úni- ový právny poriadok zakazuje členským štátom, aby ustanovenia nimi uzatvorených platných medzinárodných dohôd, ale aj takých, ktoré len zamýšľajú uzatvoriť, upravo- vali otázky spadajúce do oblasti spoločných právomocí Únie a členských štátov, hoci doposiaľ neboli na úniovej úrovni upravené, pokiaľ by ich samotná existencia mohla v budúcnosti brániť výkonu právomocí zverených inštitúciám Únie. To neznamená, že s prihliadnutím na neobvyklý charakter niektorých nástrojov Únie, ktorý spočíva v po- trebe ich bezodkladného použitia, majú tieto dohody potenciál brániť ich potrebným účinkom a tým ohroziť akcieschopnosť Únie. Zatiaľ čo povinnosť členských štátov pod- niknúť „vhodné opatrenia na odstránenie zistených nezlučiteľností“ predúniových dohôd 753 Ibid., bod 30. 754 Samotný čl. 60 ods. 1 ZES v znení Zmluvy z Nice výslovne zdôrazňoval, že Rada prijme „potrebné nalie- havé opatrenia“ . 755 Rozsudok Súdneho dvora z 3. marca 2009, Komisia proti Švédsku , C‑249/06, ECLI:EU:C:2009:119, bod 37. Pozri aj rozsudok Súdneho dvora z 3. marca 2009, Komisia proti Rakúsku , C-205/06, ECLI:EU:C:2009:118, bod 36. 756 Rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 2009, Komisia proti Švédsku , C‑249/06, ECLI:EU:C:2009:119, bod 38; a z 3. marca 2009, Komisia proti Rakúsku , C-205/06, ECLI:EU:C:2009:118, bod 37. 757 Rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 2009, Komisia proti Švédsku , C‑249/06, ECLI:EU:C:2009:119, body 40 a 41; a z 3. marca 2009, Komisia proti Rakúsku , C-205/06, ECLI:EU:C:2009:118, body 39 a 40. 758 Rozsudky Súdneho dvora z 19. novembra 2009, Komisia proti Fínsku , C-118/07, ECLI:EU:C:2009:715, bod 49.

115