ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

5.6.5 Závery Hoci zásadu rešpektovania národnej identity spomínala už Maastrichtská zmluva, z kontextu čl. 4 ZEÚ, ako aj čl. I-5 Zmluvy o ústave pre Európu vyplýva, že prijatím Lisabonskej zmluvy členské štáty vyjadrili vôľu priznať jej novú úlohu v právnom sys- téme Únie. Tá mala spočívať v jej zohľadnení pri vymedzení právomocí medzi Úniou a členskými krajinami s cieľom obmedziť vplyv úniového právneho poriadku v oblas- tiach, ktoré z pohľadu vnútroštátneho práva možno považovať za obzvlášť zásadné. Taktiež s prihliadnutím na čl. I-6 Zmluvy o ústave pre Európu, ktorý v nadväznosti na zásadu rešpektovania národnej identity výslovne potvrdzoval zásadu prednosti, sa javí ako pravdepodobné, že prostredníctvom doplneného odkazu na národné ústavné systémy členské štáty mali v úmysle chrániť svoju ústavnú identitu. Rovnako to vní- mal aj Spolkový ústavný súd Nemecka, ktorý pri hodnotení súladu Lisabonskej zmluvy so Základným zákonom konštatoval, že na základe čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ sa ús- tavné princípy členských štátov preberajú do práva Únie. 887 Ochrana národnej identity tak mala slúžiť najmä ochrane materiálneho jadra ústavy a v konečnom dôsledku obme- dziť absolútnu prednosť práva Únie. 888 Spolu so zásadami lojality, subsidiarity a propor- cionality mala garantovať, že inštitúcie Únie budú za každých okolností ohľaduplným spôsobom vykonávať svoje právomoci. 889 V rozpore s týmito očakávaniami Súdny dvor neostal pri výklade čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ nič dlžný svojej povesti ako motor integrácie. Formulácia ustanovenia totiž nie je do tej miery jednoznačná, aby ho pri- nútila prehodnotiť úniovú koncepciu ponímania prednosti. Vo svojej judikatúre tak doposiaľ nepripustil obmedzenie vplyvu práva Únie. Práve naopak, v otázke možnosti uplatnenia vnútroštátneho štandardu ochrany základných práv zaručených ústavným poriadkom opätovne potvrdil bezpodmienečnú prednosť práva Únie. V tejto súvislosti označil ako najvyššie hodnoty prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie. Možné vy- svetlenie tohto tradičného prístupu Súdneho dvora ponúka názor generálneho advokáta Madura, hoci bol formulovaný ešte pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorý zdôrazňuje, že „rešpektovanie ústavnej identity členských štátov nemožno chápať ako absolútnu úctu voči všetkým vnútroštátnym ústavným pravidlám. Ak by tomu tak bolo, vnútroštátne ústavy by sa mohli stať nástrojom umožňujúcim členským štátom oslobodiť sa od práva [Únie] v určitých oblastiach… (z čoho by následne mohli) vyplývať diskriminácie medzi členskými štátmi v závislosti od obsahu, ktorý by každý z členských štátov dal svojej vnútroštátnej ústave.“ 890 Pri výklade čl. 4 ods. 2 prvej vety ZEÚ tak Súdny dvor zatiaľ neochvejne obmedzuje význam národného ústavného práva v prospech práva Únie ako systému jednotne uplatňovaného vo všetkých členských štátoch. Národná identita ako jedna z hodnôt Únie predstavuje v ponímaní Súdneho dvora predovšetkým legitímny záujem, ktorý môže odôvodniť prekážky voľného pohybu. To nakoniec vyplýva už z jeho predlisabonskej judikatúry, ktorá umožnila členským štátom 887 Rozsudok Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) SRN z 30. júna 2009, sp. zn. 2 BvE 2/08, ECLI:DE:BVerfG:2009:es20090630.2bve000208, bod 234. 888 Ibid., bod 240. 889 Ibid., bod 304. 890 Návrhy generálneho advokáta Madura prednesené 8. októbra 2008, Michaniki , C-213/07, ECLI:EU: C:2018:544, bod 33.

136