ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem. 74 Z historického pohľadu sa možno dom- nievať, že členské štáty napriek počiatočnému odmietavému postoju nakoniec zásadu prednosti komunitárneho (dnes úniového) práva akceptovali z dôvodu, že si uvedomo- vali jej význam pri napĺňaní hospodárskych cieľov zakladajúcich zmlúv, a to najmä pri budovaní spoločného trhu Európskych spoločenstiev. Zásada prednosti sa však nespája výlučne s právom Únie, ale tiež s medzinárod- ným právom. Mnohé ústavy členských krajín ju preto spomínajú pri vymedzení vzťahu vnútroštátneho práva, či už k medzinárodnému alebo úniovému právu. Pre pochopenie osobitosti úniovej zásady prednosti je tak potrebné poukázať na koncepciu vlastnú me- dzinárodnému právu, ako aj na spôsoby vnútorného vysporiadania sa s prioritou práva Únie zo strany členských štátov. 2.1.1.1 Medzinárodnoprávna koncepcia prednosti Zásada prednosti medzinárodného práva pred vnútroštátnym právom je všeobec- ne uznávanou medzinárodnoprávnou zásadou. Potvrdzuje ju znenie čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, podľa ktorého sa „strana… nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy“ . 75 Podobne čl. 3 návrhu článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne správanie odkazuje v otáz- ke posudzovania protiprávnosti len na medzinárodné právo a súčasne výslovne vylučuje možnosť zohľadnenia vnútroštátnej právnej úpravy. 76 Podstata zásady prednosti medziná- rodného práva tak spočíva v potvrdení priority medzinárodných záväzkov štátov pred pravidlami národných právnych poriadkov, ktorých plnenie musia štáty zabezpečiť pod hrozbou vzniku medzinárodnej zodpovednosti. Voľbu vhodného spôsobu, ktorými na vnútroštátnej úrovni zabezpečia riadne a včasné plnenie medzinárodných záväzkov, ponecháva však medzinárodné právo na suverénne štáty. 77 Tie za týmto účelom prijíma- jú právne aj faktické opatrenia, ktoré spravidla zahŕňajú prebratie pravidiel medziná- rodného práva do vnútroštátneho právneho poriadku. Len v dôsledku takejto recepcie medzinárodného práva sa medzinárodnoprávne normy môžu stať platným prameňom vnútroštátneho práva a byť aplikované vnútroštátnymi orgánmi. V ústavnoprávnej praxi krajín s kontinentálnym právnym systémom sú využíva- né dve základné metódy, ktoré slúžia zabezpečeniu plnenia medzinárodných záväzkov 74 Pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame , C-46 a 48/93, ECLI:EU:C:1996:79, bod 72; alebo z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen , C-143/88 a 92/89, ECLI:EU:C:1991:65, bod 30. 75 Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23. mája 1969. 76 Podľa čl. 3 návrhu článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne správanie, ktorý vypra- covala Komisia pre medzinárodné právo a Valné zhromaždeniu vzalo na vedomie (Rezolúcia VZ OSN 56/83 z roku 2001): „Medzinárodná protiprávnosť konania štátov sa posudzuje podľa medzinárodného prá- va. Na takéto posúdenie nemá vplyv zákonnosť konania podľa vnútroštátneho práva.“ (preklad autora) 77 Výnimočne, keď ide o obzvlášť dôležitú oblasť medzinárodnoprávnej úpravy, môžu medzinárodné zmluvy záväzne stanovovať aj spôsob, akým majú štáty plnenie svojich záväzkov na vnútroštátnej úrovni zabezpečiť. Napr. podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 (publikovaný pod č. 120/1976 Zb.): „Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zavä- zuje, pokiaľ tak už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami tohto paktu, aby schválil také zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby sa uplatnili práva uznané v pakte.“

19