ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

ochranu práv vyplývajúcich jednotlivcom z úniových právnych noriem, za čo členské štáty nesú priamu zodpovednosť. 85 Prípadná národná právna úprava vzťahu vnútroštát- neho a úniového práva, a to aj na úrovni ústavného práva, nesmie obmedzovať účinky či ohrozovať nezávislosť práva Únie, ktoré sa v súlade s monistickou koncepciou stáva vždy automaticky, t.j. bez aktu recepcie, súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku každej členskej krajiny bez toho, aby stratilo svoju úniovú identitu. Nezávislosť právne- ho poriadku Únie, ktorý vychádza z autonómneho prameňa tvoreného zakladajúcimi zmluvami, preto vylučuje možnosť transformácie úniových noriem do vnútroštátneho poriadku podľa dualistickej koncepcie vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva a vyžaduje od členských krajín bezpodmienečné uplatňovanie monistickej teórie s pred- nosťou úniového práva. 86 Členské štáty „nemôžu prijať akt, ktorým by povaha právneho pravidla ako pravidla [Únie] a účinky, ktoré z toho vyplývajú, boli osobám podliehajúcim súdnej právomoci utajené“ . 87 Vo výsledku by totiž takýto vnútroštátny akt zakryl úniový pôvod práv a povinností, ovplyvnil právomoc Súdneho dvora rozhodovať o otázke vý- kladu či (v prípade sekundárneho práva aj) platnosti dotknutého pravidla Únie, a tým ohrozil nezávislosť úniového právneho poriadku. 88 Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od medzinárodného práva, ktoré ponecháva na suverénne štáty rozhodnutie, akým spô- sobom sa vnútorne vysporiadajú s jeho prioritou, úniová zásada prednosti formulovaná v judikatúre Súdneho dvora priamo vymedzuje podmienky prednostnej aplikácie prá- va Únie v členských krajinách. Z úniového pohľadu tak ústavnoprávna úprava vzťahu vnútroštátneho a úniového práva nemá žiadny vplyv na pôsobnosť práva Únie. Zásada prednosti ako taká totiž priamo zaväzuje všetky orgány verejnej moci členského štá- tu nezávisle od existencie či obsahu prípadnej ústavnoprávnej úpravy. 89 Výlučne týmto spôsobom je možné vo všetkých členských štátoch zabezpečiť jednotné uplatňovanie práva Únie, čo je základná požiadavka úniového právneho poriadku. 90 Jeho účinnosť sa vzťahuje na celé vnútroštátne právo a je vo všetkých jeho oblastiach rovnaká. 91 Keďže právo Únie sa začleňuje do vnútroštátneho právneho poriadku, resp. je sú- časťou práva aplikovateľného na území každej členskej krajiny, ľahko môže dôjsť ku kolí- zii medzi úniovým pravidlom a vnútroštátnou normou. Túto kolíziu rieši úniová zásada prednosti tým spôsobom, že priznáva každému pravidlu práva Únie vyššiu právnu silu než ktorejkoľvek norme vnútroštátneho práva. Prednosť pred vnútroštátnymi norma- 85 Pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 15. apríla 2008, Impact , C-268/06, ECLI:EU:C:2008:223, bod 45; alebo tiež novší rozsudok z 19. novembra 2019, A.K. , C-585, 624 a 625/18, ECLI:EU:C:2019:982, bod 115. 86 Pozri napr. rozsudky Súdneho dvora zo 14. júna 2012, ANAFE , C-606/10, ECLI:EU:C:2012:348, bod 72; a z 10. októbra 1973, Variola , 34/73, ECLI:EU:C:1973:101, bod 11. 87 Rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Al-Aqsa , C-539 a 550/10 P, ECLI:EU:C:2012:711, bod 87. 88 Rozsudok Súdneho dvora z 10. októbra 1973, Variola , 34/73, ECLI:EU:C:1973:101, bod 11. 89 K povinnosti vnútroštátnych orgánov rešpektovať zásadu prednosti úniového práva pozri napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. januára 2010, Petersen , C-341/08, ECLI:EU:C:2010:4, bod 80; alebo z 22. júna 1989, Fratelli Costanzo , 103/88, ECLI:EU:C:1989:256, body 29 až 33. 90 Rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen , C-143/88 a 92/89, ECLI:EU:C:1991:65, bod 26. 91 Pozri rozsudky Súdneho dvora z 1. júla 1993, Hubbard , C-20/92, ECLI:EU:C:1993:280, bod 19; a z 21. marca 1972, S.A.I.L. , 82/71, ECLI:EU:C:1972:20, bod 5.

22