ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

práv jednotlivcov. 143 S cieľom zaistiť tzv. užitočný účinok práva Únie (franc. „effet utile“ ) je preto „v každom jednom prípade potrebné skúmať, či právna povaha, kontext a znenie (úniového) ustanovenia je spôsobilé vyvolať bezprostredné účinky v právnych vzťahoch“ . 144 Podobne ako prednosť, takisto priamy účinok predstavuje vlastnosť, ktorá sa spája nielen s úniovým, ale tiež s medzinárodným právom. V prípade krajín vychádzajúcich z monistickej koncepcie riešenia vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva sa totiž medzinárodné právo v určitom rozsahu bežne uplatňuje priamo. 145 Na základe vnútro- štátnej recepčnej normy sa tak niektoré pravidlá medzinárodného práva stávajú súčas- ťou vnútroštátneho právneho poriadku bez toho, aby svojou inkorporáciou stratili me- dzinárodnoprávnu formu, keďže sa im týmto spôsobom len „prepožičiava vnútroštátna všeobecná záväznosť“ . 146 Naproti tomu v krajinách uplatňujúcich dualistickú koncepciu sa normy medzinárodného práva nikdy neaplikujú priamo, ale ich obsah sa prostredníc- tvom transformácie či adaptácie, t.j. buď doslovne alebo len v jeho podstatných črtách, v určitom rozsahu preberá do vnútroštátneho právneho poriadku. Ústavne zakotvený monistický prístup uznávajúci prednosť medzinárodného práva preto umožňuje sa- movykonateľnosť niektorých medzinárodných zmlúv za predpokladu, že ich ustano- venia, ktoré jednotlivcom priznávajú práva či ukladajú povinnosti, sú na základe vôle zmluvných strán vymáhateľné pred vnútroštátnymi orgánmi. Pokiaľ ide o právo Únie, predmet a štruktúra zakladajúcich zmlúv potvrdzuje spôsobilosť každej úniovej normy mať priamy účinok, ktorý jej treba priznať za predpokladu, že je dostatočne jasná, presná a nepodmienená. 147 Zatiaľ čo priamy účinok noriem medzinárodného práva teda pred- stavuje výnimku, právo Únie sa vyznačuje tým, že sa automaticky uplatňuje domnienka priameho účinku každého úniového ustanovenia. 148 Na rozdiel od zásady prednosti nemá priamy účinok práva Únie všeobecnú pôsob- nosť, ale viaže sa na splnenie viacerých podmienok. Najčastejšie sa spája s nariadenia- mi, ktoré podľa čl. 288 ods. 2 ZFEÚ sú všeobecne záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Táto priama uplatniteľnosť nariadenia zahŕňa úplný priamy účinok, čo znamená, že jeho ustanovenia môžu vytvárať „práva vo vzťahoch medzi jed- 143 Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1976, Rewe , 33/76, ECLI:EU:C:1976:188, bod 5. 144 Rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 1970, Grad , 9/70, ECLI:EU:C:1970:78, body 5 a 6 (preklad autora). 145 Na túto skutočnosť upozornil arbitrážny tribunál vo svojom rozhodnutí o právomoci, rozhodnom práve a zodpovednosti z 30. novembra 2012 vo veci ICSID č. ARB/07/19, Electrabel S.A. proti Maďarskej republike , bod 4.125. 146 ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P.: Mezinárodní právo veřejné . 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2008, s. 183 (pre- klad autora). Pozri napr. čl. 25 Základného zákona SRN: „Všeobecné pravidlá medzinárodného práva… priamo vytvárajú práva povinnosti pre obyvateľov spolkového územia“ . Podľa čl. 100 ods. 2 Základného zákona SRN: V prípade pochybností, „či určité pravidlo medzinárodného práva súčasťou spolkového prá- va… priamo vytvára práva a povinnosti pre jednotlivca, musí si (vnútroštátny) súd vyžiadať rozhodnutie (nemeckého) ústavného súdu “ (preklad autora). 147 Generálny advokát Maduro vo svojich návrhoch prednesených 20. februára 2008, FIAMM a i. , C‑120 a 121/06 P, ECLI:EU:C:2008:98, bod 27, v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 5. februára 1963, Van Gend en Loos , 26/62, ECLI:EU:C:1963:1. 148 Pozri napr. BARANÍK, K.: Interakcia medzinárodného, supranacionálneho a ústavného práva pri ochrane ľudských práv v SR. In: Justičná revue, ročník 69, č. 10 (2017). Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 1129 a 1130.

31