ZÁSADA LOJALITY V PRÁVE EURÓPSKEJ ÚNIE / Andrej Karpat

záväzok zaväzujúci subjekty medzinárodného práva, bez ohľadu na jeho formu. 320 Pri úprave medzinárodných záväzkov má Únia „právomoc doplniť tieto záväzky inštitucionál- nymi ustanoveniami. Prítomnosť takýchto ustanovení v dohode nemá vplyv na právomoc uzavrieť túto dohodu. Tieto ustanovenia majú totiž pomocný charakter, a teda patria do tej istej právomoci ako hmotnoprávne ustanovenia, ktoré dopĺňajú“ . 321 Rovnako ako Únia ne- smie v rámci svojej vonkajšej činnosti zasahovať do zostatkových právomocí členských štátov, ani členské štáty nemôžu v oblastiach vonkajších právomocí Únie uzatvárať zá- väzky s tretími krajinami, či už jednotlivo alebo kolektívne. 322 Pri uzatváraní vonkajších dohôd musia inštitúcie Únie navyše dodržať postupy stanovené zakladajúcimi zmluva- mi, ktorých spoločným znakom je, že o vstupe Únie do medzinárodných zmluvných záväzkov rozhoduje Rada. 323 Tá prijíma rozhodnutie o uzatvorení medzinárodnej doho- dy, ktoré musí byť odôvodnené ustanovením zakladajúcich zmlúv oprávňujúcim Úniu na uzatvorenie vyjednanej dohody. 324 Vzhľadom na zásadu prenesených právomocí má tento výber správneho právneho základu „ústavný význam“ , pretože Únia musí každú „dohodu, ktorú plánuje uzavrieť, prepojiť na ustanovenie [zakladajúcich zmlúv] , ktoré [ju] oprávňuje takýto akt schváliť“ . 325 Prípadné „použitie nesprávneho právneho základu teda môže spôsobiť neplatnosť samotného aktu uzavretia, a tým aj vadu súhlasu [Únie] s tým, že bude [viazaná] dohodou, ku ktorej sa hlási. O taký prípad ide najmä vtedy, ak [zakla- dajúce zmluvy nepriznávajú Únii] dostatočnú právomoc na ratifikáciu dohody ako celku, z čoho vyplýva potreba preskúmať, aká je deľba právomocí medzi [Úniou] a členskými štátmi na účely uzavretia plánovanej dohody s tretími krajinami, alebo tiež vtedy, ak príslušný právny základ pre uvedený akt uzavretia zakotvuje iný legislatívny postup, než aký v skutoč- nosti inštitúcie [Únie] použili.“ 326 Okrem aktu o uzatvorení medzinárodnej dohody môže Rada tiež prijať „rozhodnutie o pozastavení vykonávania dohody a rozhodnutie, ktorým sa určujú pozície, ktoré sa majú prijať v mene Únie v rámci orgánu zriadeného dohodou, keď je tento orgán vyzvaný prijať akty s právnymi účinkami s výnimkou aktov dopĺňajúcich alebo meniacich inštitucionálny rámec danej dohody“ . 327 Pokiaľ ide o postavenie medzinárodných dohôd Únie v úniovom právnom poriad- ku, z ich záväznosti pre inštitúcie Únie, ktorú zdôrazňuje čl. 216 ods. 2 ZFEÚ, vyplýva 320 Rozsudok Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Francúzsko proti Komisii , ECLI:EU:C:1994:305, C-327/91, bod 27. Pozri aj stanoviská Súdneho dvora 2/92 z 24. marca 1995, ECLI:EU:C:1995:83, bod 8; a 1/75 z 11. novembra 1975, ECLI:EU:C:1975:145. 321 Stanovisko Súdneho dvora 2/15 zo 16. mája 2017, ECLI:EU:C:2017:376, bod 276. Ďalej pozri rozsu- dok Súdneho dvora z 22. októbra 2013, Komisia proti Rade , C‑137/12, ECLI:EU:C:2013:675, body 70 a 71; ako aj stanoviská Súdneho dvora 1/78 zo 4. októbra 1979, ECLI:EU:C:1979:224, bod 56; a 1/76 z 26. apríla 1977, ECLI:EU:C:1977:63, bod 5. 322 Pozri stanovisko Súdneho dvora 1/08 z 30. novembra 2009, ECLI:EU:C:2009:739, body 114 a 115. 323 Pozri všeobecný postup uzatvárania medzinárodných dohôd Únie podľa čl. 218 ods. 2 až 8 ZFEÚ, ako aj osobitné postupy upravené v čl. 207 ods. 3 až 5 ZFEÚ a čl. 219 ods. 1 a 3 ZFEÚ, ktoré sa uplatňujú v prípade uzatvárania obchodných a menových dohôd Únie. 324 Pozri čl. 207 ods. 4 ZFEÚ, čl. 218 ods. 6 ZFEÚ, a čl. 219 ods. 1 ZFEÚ. 325 Stanovisko Súdneho dvora 1/08 z 30. novembra 2009, ECLI:EU:C:2009:739, bod 110. 326 Ibid. 327 Čl. 218 ods. 9 ZFEÚ.

57