ZÁKONÍK PRÁCE A SOCIÁLNÍ ZABEZPEČENÍ 2024

právo, v tomto prípade Civilný sporový poriadok, vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická nerovnosť medzi procesnými stranami. Je úlohou všeobecných súdov, aby konkrétnym procesným postupom túto nerovnosť dorovna li, a tak zabezpečili funkčnú rovnosť procesných strán.“. Napokon, aj podústavné právo, v tomto prípade Civilný sporový poriadok, vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup v situácii, keď existuje faktická nerovnosť medzi procesnými stranami (čl. 6 ods. 1, § 319 v spojení s § 316 ). Je na pleciach všeobecných súdov, aby konkrétnymi krok mi túto nerovnosť dorovnali, a tak zabezpečili funkčnú rovnosť procesných strán (por. m. m. aj PL. ÚS 11/2016, bod 40). “ Určitú analógiu predmetného prístupu možno nájsť v ustanovení § 17 ZP, ktoré v ods. 1 uvádza, že „ Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný .“ a v ods. 3 uvádza, že „ Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť .“ V oboch prípadoch sa tak predpokladá realizácia právneho úkonu, ktorý buď realizoval sám zamestnanec alebo bol tohto úkonu minimálne účastný, a ktorý bude posúdený ako neplatný vzhľadom na existujúcu zvýšenú pracovnoprávnu ochranu zamestnanca ako slabšej strany, a to najmä s dôrazom na skutočnosť, že v oboch prípadoch sa neuvádza žiadny subjektívny alebo objektívny dôvod, pre ktoré ZP stanovuje túto zvýšenú pracovnoprávnu ochra nu, postačuje výlučne fakt, že ide o osobu zamestnanca, o ktorej práva v predmete právneho úkonu ide. Predostierame, že najmä účel ustanovenia § 17 ods. 1 ZP zodpo vedá posudzovanej situácie, a to čo do subjektu i predmetu jednostranného právneho úkonu, ktorý uskutočnil sám zamestnanec a ktorého právne následky spôsobujú zánik jeho práva, pričom tento zánik je napadnutý domnienkou neplatnosti (absolútnej ale bo relatívnej). Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca podľa § 67 ZP predstavuje jednostranný právny úkon, ktorý ZP s ohľadom na ochranu slabšej strany neviaže na existenciu žiadneho obligatórneho výpovedného dôvodu objektívnej ale bo subjektívnej povahy. 4 Pre jeho právnu perfektnosť sa vyžaduje výlučne splnenie formálnych procesnoprávnych podmienok upravených v § 61 ZP, t. j. že dokument, ktorý má byť výpoveďou zo strany zamestnanca podľa § 67 ZP, je určitý (odpovedajúce označenie subjektov pracovnoprávneho vzťahu, vyjadrenie nepochybnej vôle na skon čenie zmluvného vzťahu zo strany zamestnanca). Neuvedenie dôvodov alebo uvedenie akýchkoľvek dôvodov, pre ktoré chce skončiť pracovný pomer zamestnanec výpoveďou podľa § 67 ZP, nie je právne významné a nemá (nemôže mať) vplyv na prípadné posú denie tohto jednostranného právneho úkonu ako neplatného. Nie je preto ani právne významné, či sa zamestnanec mýli v dôvodoch, ktoré uvádza vo svojej výpovedi, pre tože ZP predmetné dôvody ani neoznačuje za výpovedné dôvody, ale len za dôvody,

4 ŽUĽOVÁ, J. Výber zamestnancov: právne úskalia obsadzovania pracovných miest. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021, s. 56.

65