ZÁKONÍK PRÁCE A SOCIÁLNÍ ZABEZPEČENÍ 2024

pre ktoré chce zamestnanec skončiť pracovný pomer výpoveďou. Zamestnanec tak pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 67 ZP musí naplniť len formálne požiadavky, ktoré ZP upravuje v § 61 ods. 1 ZP, t. j. výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. S ohľadom na uvádzané právne východiská je možné konštatovať, že napriek ab sencii možnosti subjektu pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa neplatnosti právneho úkonu, konkrétne skončenia pracovného pomeru, ktorý sám subjekt realizoval, ne možno vylúčiť existenciu uplatnenia tohto práva zo strany zamestnanca ako slabšej strany, a to najmä v zmysle § 67 ZP, ak existuje dôvod, ktorý buď prispel alebo ovplyv nil vôľu zamestnanca spôsobom, že tento právny úkon realizoval. Môže tak ísť nielen o existenciu vady vôle s odkazom na § 1 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ OZ “) vo väzbe na ustanovenie § 15 ZP, ale aj o omyl, teda v právnych následkoch právneho úkonu, ktorý zamest nanec realizuje a ktoré zamýšľal, aby nastali. 5 Pokiaľ ide o reguláciu právnych úkonov vo všeobecnej časti ZP, táto bolo zredukovaná na § 15 (výklad v súlade s dobrými mravmi), § 16 (písomná forma, notárska zápisnica v niektorých prípadoch), § 17 (nie ktoré otázky neplatnosti), § 18 ( numerus clausus , moment uzatvorenia zmluvy), § 19 (odstúpenie od zmluvy). 6 Zvyšné časti boli vypustené, a teda by sa mal aplikovať OZ, pokiaľ jeho ustanovenia de facto nie sú v rozpore s povahou pracovnoprávnych vzťahov (spravidla ZP ustanovuje otázku lex specialis ). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobec nej časti Zákonníka práce chýba, treba použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Určitý kontext v posudzovanom prípade by bolo možné nachádzať aj v porušení dobrých mravov analogicky k uvádzanému konaniu zamestnávateľa v spore (NS SR, 5Cdo/42/2010), keď súd uviedol „ Tak ako každý iný právny úkon, aj výpoveď ako jed nostranný právny úkon je neplatná, ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t. j. keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozporom so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak tento zákon (Zákonník práce) v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej časti Zákonníka práce chýba, treba použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovno právnych právnych úkonov, ktorých osobitosti upravuje vo všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinností 5 Porovnaj – RAK, P. 2021. Interné smernice. In Právne rozpravy on-screen 3. [elektronický dokument] : sekcia súkromného práva . Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Belianum, 2021, s. 187–194. 6 Porovnaj – TOMAN, J. Individuálne pracovné právo. Všeobecné ustanovenia a pracovná zmluva. Bratisla va: Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR, 2014, s. 100.

66