ZÁKONÍK PRÁCE A SOCIÁLNÍ ZABEZPEČENÍ 2024

ce, zlepšenie kontrol). Po prijatí definície závislej práce v roku 2007, 55 táto bola zme nená už dvakrát (zníženie počtu znakov od 1. 1. 2013) a vypustenie jej podstatného znaku, že ide o prácu vykonávanú „za mzdu alebo odmenu“ (od 1. 9. 2015). 56 Išlo by tak už o tretiu novelu tejto definície. Definícia tohto pojmu v ČR je podobná definícií v SR. 57 Táto otázka bude do budúcna prepojená aj s otázkou vymedzenia platformovej práce a osoby, ktorá vykonáva platformovú prácu ako zamestnanec. Rekodifikácia Občianskeho zákonníka a Zákonník práce Nový Zákonník práce, zákon č. 311/2001 Z. z., opustil koncepciu duality Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce (ako to bolo pri Zákonníku práce č. 65/1965 Zb.), a teda na pracovnoprávne vzťahy sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník. Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce ustanovuje: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“. Toto ustanovenie však nejednoznačne zadefinovalo tento vzťah pokiaľ ide o rozsah aplikácie Občianskeho zákonníka. Problémom je interpretácia spojenia „všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“ . Zákonník práce č. 65/1965 Zb. vyme dzoval nielen všeobecné právne otázky, ako je napr. definovanie právnych úkonov a ich neplatnosť, ale aj záväzkové právo. Nový Zákonník práce však pretriedil rozsah týchto ustanovení. Problémom je, že pojem „všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“ označuje aj I. časť Občianskeho zákonníka, ale všeobecné ustanovenia má aj ôsma časť Občianskeho zákonníka – „záväzkové právo“, a to jej prvá hlava. Samotná aplikácia záväzkovej časti Občianskeho zákonníka by v konečnom dôsledku nebola problema tická, ak by Zákonník práce obsahoval nejaké usmernenia, ktoré právne inštitúty pre „rozpor“ s povahou pracovného práva, ktoré ochraňuje tzv. slabšiu zmluvnú stranu, nemožno aplikovať. Zákonodarca tak nespravil (a dá sa domnievať, že tak nespra vil, pretože slovami „všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“ naozaj myslel len I. časť Občianskeho zákonníka). Problémom aplikácie celej záväzkovej časti je skutoč nosť, že by sa aplikovali aj inštitúty, ktoré sú pre pracovné právo nevhodné, a u ktorých to zákonodarca nepredvídal, a ktoré aj český zákonodarca priamo v Zákonníku práce vylučuje – napr. postúpenie pohľadávky (§ 346d ods. 4 „Pohledávku ze základního pracovněprávního vztahu, kterou má zaměstnanec vůči zaměstnavateli nebo zaměstnavatel 55 Pôvodná definícia od 1.9.2007 v § 1 ods. 2 Zákonníka práce znela: „Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnáva teľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. “. 56 Znenie od 1. 1. 2013: „ Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podria denosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.“ – redukcia znakov. Novela účinná od 1. 9. 2015: „V § 1 ods. 2 sa za slovom „zamestnávateľom“ vypúšťa čiarka a slová „za mzdu alebo odmenu“. 57 V ČR ide o § 2 ods. 1 Zákonníka práce ČR: „Závislou prací je práce, která je vykonávána ve vztahu nadří zenosti zaměstnavatele a podřízenosti zaměstnance, jménem zaměstnavatele, podle pokynů zaměstnavatele a zaměstnanec ji pro zaměstnavatele vykonává osobně.“

90