ZÁKONÍK PRÁCE A SOCIÁLNÍ ZABEZPEČENÍ 2024

Ústavného súdu stotožní prax, pretože uvedené rozhodnutie výrazne (aj podľa odbor nej verejnosti) zasahuje do stabilnej praxe a teórie a možno diskutovať o tom, či súd nedotvára zákonné ustanovenie. V prípade výpovedných dôvodov sa časť praxe vyslovuje za ich zjednodušenie a kri tizuje nemožnosť použitia niektorých výpovedných dôvodov (napr. neuspokojivé plne nie pracovných úloh – napr. pri duševnej činnosti, posudzované obdobie 6 mesiacov je krátke) 70 a preto v praxi „dominuje“ ľahšia cesta, a to použitie organizačných dôvodov pre skončenie pracovného pomeru. Možno vo všeobecnosti konštatovať, že sa vníma, že súdne spory trvajú dlho a náhrada mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru môže byť až do rozsahu 36-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca, čo pre mno hých zamestnávateľov môže byť likvidačné. A to aj z toho dôvodu, že Zákonník práce nerozlišuje medzi formálnym pochybením pri výpovedi (napr. nedoručenie výpovede predpísaným spôsobom ) a medzi nedodržaním výpovedného dôvodu. Výška náhrady mzdy v takto dlhých sporoch môže byť v radoch desať tisícov eur, ktoré zamestnávateľ musí zaplatiť, pričom dôvod pre skončenie pracovného pomeru existoval, zamestnáva teľ však pochybil v niektorej z formalít. Mzdová oblasť Okrem skôr zmienených otázok – ustanovenia referenčnej veličiny pre určenie mzdových zvýhodnení, ako aj riešenia minimálnych mzdových nárokov sa javí, že právna úprava mzdovej oblasti je podregulovaná (v rokoch pred 1989 bola síce prere gulovaná ale súčasná právna úprava v niektorých oblastiach, ako napr. otázky vypláca nia odmien/bonusov, 71 kedy zákon nedáva ani základné návody, a odpovede na tieto otázky (často aj protichodne) dotvára súd). Zastaraná právna úprava Niektoré časti Zákonníka práce sú časťou praxe považované za zastarané a ako po trebné sa javí ich zosúladenie s aktuálnymi podmienkami, napr. otázka dodatkovej dovo lenky (§ 106), zvyšovanie a prehlbovanie kvalifikácie (§ 140 a § 155), niektoré aspekty pracovného času (napr. práca 4 dni x 10 h je nerovnomerné rozvrhnutie prac. času). 72 70 § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce: „zamestnanec neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamest návateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil,“ 71 ŠVEC, M., OLŠOVSKÁ, A.: Sankcie zamestnávateľa. Krátenie a nepriznanie peňažných plnení. Brati slava, Wolters Kluwer 2022, 176 s. 72 Podľa § 86 ods. 2 Zákonníka práce: „ Pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času na jednotlivé týždne rozdiel dĺžky pracovného času pripadajúci na jednotlivé týždne nepresiahne tri hodiny a pracovný čas v jed notlivých dňoch nepresiahne deväť hodín. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom v určitom období, najviac štvortýždňovom, presahovať hranicu pre ustanovený týždenný pracovný čas.“.

94